Prekvapenie a útek
Ešte dlho sedeli muži vedľa seba a ticho narúšalo ich vzrušené šepkanie. Pred nimi sa zračilo niekoľko možností na spoločný útek, ale ani jedna sa im nezdala dosť dobrá. Jednou vecou si však boli istí. Bude to ďalší deň po polnoci. „Musíme Aleen prinútiť aby doniesla strážam víno,“ tvrdil Lear. „Ale čo ak nepijú alkohol? Čo ak sa skutočne tak ako v legendách živia nektárom kvetov,“ protestoval Iňaki a dúfal, že jeho slová nie sú pravdivé. „Samozrejme, pijú len nektár a jedia len trávu. Iňaki, veď oni nie sú kone. Musia jesť normálne ako my. Videl si Aleen jedla chlieb, syry, bylinky a dokonca aj mäso. Ona žila s nimi a preto by sa mala stravovať podobne ako oni nemyslíš?“ oponoval Lear. Iňaki musel priznať, že má pravdu. Premýšľali ďalej no nijaká spásonosná myšlienka ich nenapadla. Museli sa jednoducho spoľahnúť na Aleen. Tú, ktorá im už raz nepovedala celú pravdu a práve to mladému mužovi vŕtalo hlavou.
„Čo ak nás znova bude klamať? Čo ak o našom pláne povie všetkým Sigoom? Oni mi nedovolia odísť,“ premýšľal Iňaki, no žiadnu zo svojich myšlienok nevyriekol nahlas.
Náhle sa mu zazdalo, že počuje šuchotanie krokov. Započúval sa. Naozaj, počuť takmer nehlučné kroky blížiace sa smerom k nim. Lear už dávno spal a on si bol istý, že sa neprebudí. Ešte stále to bol len dedinský človek a nenaučil sa poriadne načúvať zvukom noci. Vstal a oprel sa o stenu dreveného väzenia. Už vedel kto to je, pretože Aleen by nevydala ani najmenší šuchot. Vojaci tak isto nie, keďže mali oblečenú koženú zbroj a boli vycvičení na tichú chôdzu. Mohla to byť jediná bytosť v tomto meste.
„Nastiaz, vyjdi prosím von. Viem, že nemôžeš spať,“ povedala postava skrývajúca sa v tichu noci, držiac odsúvateľnú stenu vysoko nad hlavou. Zaváhal, no napokon potichu opustil bezpečie väzenia.
„Smiem vedieť kto ste?“ opýtal sa ženy, oblečenej v dlhých šatách, ktoré prezradili jej príchod. „Vieš kto som. Videli sme sa pred pár rokmi na dohľad od tohto lesa. Aj keď odvtedy si sa zmenil,“ poznamenala a bez okolkov sa dotkla jeho ramena. „A zosilnel na tých správnych miestach,“ pomyslela si ešte, keď pocítila svaly na mieste, kde sa ho dotkla.
Iňakim pri dotyku jej prstov prebehol mráz po chrbte. Celým telom mu prebehla vlna nejakého neznámeho, ale i tak silného pocitu. Teraz už vedel kto bola Iltaya. Spomenul si. Náhle sa mu pred očami objavila Aleen.
„Čo chcete?“ opýtal sa tvrdšie ako pôvodne zamýšľal. Iltaya sa zasmiala.
„Ty chceš vedieť čo chcem? Teba!“ prudko sa k nemu naklonila, chytila jeho tvár do rúk a pobozkala ho. Najprv veľmi jemne, ale potom sa bozk pretiahol do vášnivého.
Keď sa od neho konečne odtrhla, Iňaki nevedel čo povedať. Aleen ho takto nikdy nepobozkala. A obyčajné smrteľné dievča už vôbec nie. „Prečo to robíte? Ja.. ja mám rád vašu sestru. Mrzí ma to. Nemôžem,“ vyjachtal a ďalej sa spamätával z toho, čo sa práve stalo. V Iltayiných očiach sa zračil obrovský hnev. Náhle Iňaki pocítil bolesť na líci a potom sa ocitol v tme.
Do očí sa mu začalo predierať svetlo. „ Bol som zvedavý kedy sa prebudíš. Stráže ťa sem hodili jak vrece zemiakov. A navyše máš na hlave poriadnu hrču, kamarát,“ povedal Lear a čakal. Iňaki sa dotkol bolestivého miesta na spánku. Sykol od bolesti a zatočila sa mu hlava.
„Čo sa stalo? Pamätám sa len na tú ženu, ako ma udrela a potom. Niečo ma udrelo do hlavy,“ sťažka vykoktal a presunul pohľad na Leara.
„Mňa zobudilo až to, ako ťa sem hodili. Neviem, čo sa predtým dialo,“ trochu zahanbene priznal. Lear sa totižto nevedel zmieriť s tým, že ešte stále sa nepriučil spôsobom a ostražitosti lovca. „Hlava ti krvácala a bol si v bezvedomí. Tak som ti ju utrel a uložil ťa na moje miesto. Ale než som to spravil, počul som ešte ako nejaká žena na stráže kričí. Neviem čo hovorili, ale znelo to ako vtáčí spev a tak si myslím, že to bola Iltaya. Aleen by ťa takto nedoriadila a iba kráľovná má právo rozkazovať. Mrzí ma, že ti nemôžem povedať viac,“ poznamenal Lear a postavil sa. Začal sa prechádzať popred odtiahnuteľnú stenu väzenia.
Iňakiho bolela hlava už len z premýšľania. I tak však Leara oslovil.
„Lear, bola tu Aleen? Neviem síce koľko je hodín, ale vidím že raňajky už priniesli takže už tu mohla byť,“ s nádejou v hlase sa spýtal. Na mužovej tvári to vylúdilo úsmev. Nepovedal mladíkovi, že počul ako Iltayi hovorí, že miluje Aleen.
Aleen im priniesla raňajky a vtedy sa s ňou Lear porozprával o možnosti úniku všetkých členov ich potulného spoločenstva.
„No mám nápad. Súhlasím, že najbezpečnejšie bude odísť už dnes večer. A po tom čo sa stalo Iňakimu je to ešte nutnejšie. Iltaya sa nezastaví, ani keď ju odmietol. Prinúti Votara, svojho učiteľa a Sigooského mága, aby namiešal nejaký nápoj lásky. Zajtra by pre neho mohlo byť nebezpečné hocičo jesť a tak odídeme už dnes. Stráže nechaj na mňa, jedlo a kone tiež. Ty sa len musíš postarať o Iňakiho. Možno ho budeme musieť niesť ak sa nepreberie z bezvedomia. A to by mohlo celý plán pokaziť. Prídem po polnoci, keď je ťažoba sna najväčšia,“ rozhodla a pohľadom plným zle skrývanej lásky sa obrátila na Iňakiho.
„Bude v poriadku, neboj sa. A teraz už choď. Nech stráže nenapadne, že sa tu chystá nejaký útek alebo niečo podobné,“ s úsmevom sa na Aleen obrátil.
„Popravde, áno. Priniesla jedlo a po polnoci príde po nás. Vraj všetko pripraví sama. Len dúfam, že sa jej to podarí,“ poznamenal Lear a Iňaki iba prikývol. Pomyslel si, že by si mal ešte pred polnocou vyspať. Útek nebude jednoduchý a ani nenápadný. Aleen predsa nebude môcť uspať celé mesto a tak sa určite spustí poplach. „Veď sa uvidí ráno,“ povedal si a liečivý spánok si ho znova zobral do náručia.
Lear si naopak bol istý, že sa im to podarí. Veď Aleen je zo Sigoov a tí predsa dokážu všetko. Snáď.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
super sa to zamotááva jéééj