Vratit sa spat..15.kapitola

*tak dnes je konečne nová kapitola, tentoraz sa v nej objavi nieco, co doteraz v ziadnej inej nebolo a dufam, ze to bude prijemnym spestrenim i tak tentoraz dost napinaveho deja.. heh uz vidim zase tie konetare.. rychlo dalsia kapitolaaa pretoze tentoraz sa to skoci fakt dost napinavo a stresujuco .. inak ako vzdy poprosim komenty a budem moc vdacna aj za tie negativne, pretoze inak nemozem vylepsovat pripadne chyby ktore si nemusim vsimnut ... tak a teraz uz citajte a vychutnajte si to..




Prenasledovanie
Lear nevedel zaspať. Neustále načúval zvukom noci a snažil sa identifikovať, čo robia stráže, alebo či sa už neblíži Aleen. Dva razy sa už strhol z nehybného čakania, pretože Iňaki sa otočil na svojom listnatom lôžku. Takmer odpadol od očakávania. „Možno už niekto od nervozity aj zomrel. Ach, čo keď aj ja zomriem od vzrušenia a Aleen tu nájde iba jednu mŕtvolu a druhú polomŕtvolu. To by som jej asi príliš neuľahčil,“ nadával si v duchu. Zrak mu padol na spiaceho druha. Teda aspoň si doteraz myslel, že spí. „Pri Averovi, Iňaki vystrašil si ma! Ako môžeš ležať s otvorenými očami a nevarovať ma? Myslel som, že si nejaká mŕtvola!“ vystrašene vyjachtal a nervózne prepletal prstami.
„Ach, prepáč. Zobudil som sa a premýšľal. Nechcel som ťa vydesiť,“ so smiechom na perách odvetil mladík.
„Myslím, že o každú chvíľu by mala prísť Aleen. Stráže už nebolo počuť dosť dlho,“ skonštatoval Iňaki a posadil sa. Ešte stále sa mu krútila hlava, no po dlhom spánku sa jeho stav zlepšil. A navyše ho Lear rozosmial, čo sa nestávalo často.
„Máš pravdu. Naozaj dlho nebolo nič počuť. Mali by sme byť pripravení. Len by som rád vedel, ako to dievča prinúti strážcov odísť. Ale vlastne ma to ani veľmi neprekvapuje. Ľudia z môjho mesta často ženy podceňovali a to nemali robiť. Pri nej som zistil, že sú to veľmi prešibané bytosti, plné prekvapení,“ povedal Lear a smutne sa zahľadel na svoje prsty. Už hodnú chvíľu nimi bezmyšlienkovite prepletal a Iňakimu bolo jasné, že myslí na niečo zo svojej minulosti. Rád by vedel, čo ho trápi, nechcel ho však nútiť. Opatrne to skúsil. „ Aké bolo vlastne tvoje mesto? Nikdy si mi o ňom nerozprával a ja som ho navštívil len veľmi krátko,“ spýtal sa a čakal odmietavú odpoveď. Namiesto nej Lear začal rozprávať.
„Moje mesto? Tyrr má od mesta pomerne ďaleko. Vždy som tvrdil, že je to len kopa na seba natlačených chalúp s mrzutými a nepriateľskými obyvateľmi vo vnútri. Vieš, pravdepodobne aj ja som bol kedysi taký. Namyslený, hlúpy a povýšenecký. Nevážil som to najdrahšie, čo som mal. Teda až kým som o to neprišiel. Máme tam takú tradíciu, až Aleen mi ukázala akú nezmyselnú, že žena sa nesmie postaviť svojmu manželovi. A to nikdy. Ach môj bože, bol som taký krutý a nemilosrdný. Moja Elysa! Moja milovaná! Prečo som to robil?“ po tvári sa mu začali kotúľať veľké krokodílie slzy. Hlas sa mu zlomil a on chrapľavo plakal. Jeho druh nevedel čo má na to povedať a tak Leara len súcitne poklepal po ramene a začal potichu spievať.


V žiaľoch žiť sa nedá,
kráčať po neznámych tieňoch,
dobrovoľne lásky sa nevzdá,
čo skrýva sa v tmavých tieňoch?

Cesta ďaleká predo mnou sa vlní,
za tebou, za tebou kráčam,
čo krčí sa v lesnom tŕní,
snáď ťa tam nájdem
a ty vrátiš sa späť!

V žiaľoch žiť sa nedá,
kráčať po neznámych tieňoch,
dobrovoľne lásky sa nevzdá,
čo skrýva sa v tmavých tieňoch?

Už k tebe sa blížim, neváham,
duša statočná kliesni cestu lesom,
na boku meč, lacno sa nedávam,
ty sama čakáš na kameni besom.

V žiaľoch žiť sa nedá,
kráčať po neznámych tieňoch,
dobrovoľne lásky sa nevzdá,
čo skrýva sa v tmavých tieňoch?

Spev ustal. „Je to dlhá a krásna pieseň. Kedysi ju spievali cestovatelia, keď sa vydávali ďaleké cesty. Hovorí o útrapách jedného muža, ktorý sa vydal hľadať svoju ženu. Pieseň však nie je dokončená. Teda aspoň ja som doteraz nestretol nikoho, kto by poznal jej koniec. Možno to tak je, pretože niektorí z tých čo ju spievali svoj cieľ dosiahli a iní zasa nie. Uvidíme, čo prinesie nám,“ Iňaki sa odmlčal a Lear, ktorý počas ťahavej pomalej melódie stihol usušiť svoje slzy iba ticho sedel.
Odrazu sa otvorila steny ich väzenia a tmavá postava im naznačila, aby rýchlo vyšli von. Iňaki sa bleskurýchle postavil, avšak zatočila sa mu zrazená hlava a on sa zapotácal. Lear ho našťastie včas zachytil a podarilo sa im potichu vyjsť z cely. Postava ich vábila ďalej a ďalej. Nikde nezbadali žiadne stráže ani iných obyvateľov mesta. Tieň ich zaviedol k okraju mesta a jednej starej, rozpadávajúcej sa budove.
„Čo to je?“ šeptom sa opýtal Lear. Postava v čiernom plášti ich viedla dovnútra a Learovi svitlo. „Stajne!“ uvedomil si a pohladil svojho koňa po hlave.
V tichosti odviedli kone ku vchodu a tam na ne rýchlo vysadli. Našťastie ich nemuseli sedlať, pretože Aleen sa o to už postarala. „Vďaka Averovi, za takú predvídavosť!“ v duchu hovoril chválospevy Iňaki, ktorému sa pri nasadaní na koňa trochu zakrútila hlava. Tmavá postava tiež naskočila a potom koňa popohnala. Mladému mužovi sa na okamih zazdalo, že bytosť je o kúsok vyššia ako Aleen, ale pripisoval to svojej zranenej hlave a tme.
Nato všetci traja tryskom vyrazili k mestskej bráne, ktorú tvorili dva prastaré stromy. „Znova žiadni strážci! Tak toto mi bude musieť to dievča vysvetliť,“ zaprisahával sa Lear, zatiaľ čo leteli ako s vetrom o závod.
Zastavili, až keď na nebi začali zhasínať hviezdy. Obaja nedávni väzni sa cítili unavení, aj keď uväznení boli len niekoľko dní. Slabá a nevýživná strava spolu s obavami im na výdrži nepridala a taktiež Iňakiho zranenie ho vyčerpávalo.
„Tu zastavíme,“ nariadil a unavene sa zošuchol z koňa. Prešiel k Aleen a chytil uzdu zvieraťa, na ktorom sa viezla. So zdvihnutým obočím na ňu pozrel. Znenazdajky vytiahol dýku, ktorú si hneď pri stajni vložil do rukáva. Dotkol sa ňou Aleeninho nechráneného boku. „A teraz mi povieš kto si!“ zachripel.
Postave skĺzol plášť z hlavy...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu