Medveď a hádka
Lear, Iňaki, Zina i všetky zvieratá, ktoré ich sprevádzali putovali veľmi dlho, kým sa konečne dostali k mestu Divan. Viditeľne sa začalo ochladzovať. Čím ďalej šli, tým sa im mráz viac vrýval pod oblečenie. Zina síce mala pre nich pripravené aj oblečenie do chladu, no pri neopatrnom prechádzaní rieky sa jej kôň splašil a utiekol. Našli ho až ďalší deň a bez sedla. Tak prišli o niektoré dôležité veci a jedlo.
„V Divane si môžeme niečo kúpiť. I keď nemáme žiadne peniaze, pár si ich môžeme za týždeň privyrobiť a nakúpime zásoby na cestu až do Pedu,“ rozhodol vtedy Iňaki.
Hoci sa to Learovi zdalo nemožné, predsa len súhlasil a tak bol dnes Divan pred nimi už iba necelý deň jazdy.
„Pri Bohoch som neuveriteľne hladný. Nemáš ešte dačo na zahryznutie Iňaki? Mám pocit, že čoskoro umriem ak mi niečo nedáš,“ zúfalo nariekal Lear a popohnal koňa.
Jeho mladý priateľ sa rozosmial , ale pokrútil hlavou. Jeho sedlová brašna už niekoľko hodín neobsahovala nič jedlého. Posledný kúsok jedla dal Learovi pred šiestimi hodinami.
„Ach Iňaki. Ty si tiež taký sebecký, že musíš zjesť všetko jedlo, zatiaľ čo Zina a ja hladujeme. Vidno v tebe tú urodzenú krv,“ rozčuľoval sa Lear, no stíchol len čo si uvedomil čo vlastne povedal.
Na mladíkovej tvári sa usadil tvrdý výraz. Na prekvapenie ich oboch sa ozvala Zina.
„Nemôžeš zapierať svoj pôvod,“ povedala ticho a ladne zoskočila z koňa.
„Myslíš si, že všetko vieš, ale chápeš menej ako sa zdá. To, že si nesmrteľná ti nedovoľuje poučovať ma. A to robíš neustále! Nemôžeš byť aspoň raz ticho a jednoducho sa nemiešať do pocitov iných?,“ vybuchol Iňaki a Zina na neho len nemo pozerala. Lear sa neodvážil ani len pípnuť.
Po niekoľkých chvíľach sa sigooská žena ozvala znova. „ Mrzí ma to,“ povedala a sklopila zrak. Ospravedlnenie bolo to posledné, čo by od nej obaja muži očakávali. No ani jeden z nich neprehovoril a tak im cesta do Divanu ubehla mlčky.
***
Rodina kráčala smerom k lesu. Znenazdajky však začuli za sebou nejaký šuchot.
Mirabelle sa v okamžiku otočila. „Bol to iba vtáčik,“ vydýchla si a krok sa krokom sa približovala k lesu. Vtom sa kôň splašil a rozbehol sa. Takmer strhol aj malú Violettu, no našťastie ju mama Elysa odstrčila nabok. „Cris bež za ním!“ zakričala Elysa a objímala vystrašenú Violettu. Chlapec sa spolu so svojou staršou sestrou rozbehol za koňom cválajúcim pozdĺž lesa. Zviera pomaly spomaľovalo a tak sa im ho podarilo dolapiť, no bolo to už hodný kus od ich matky.
Mirabelle sa tvárila uspokojene a hádala sa s Cristhianom kto z nich bežal rýchlejšie. Keď vtom zbadali ako sa za ich sestrou a matkou objavil akýsi tieň. Mirabelle pustila uzdu a znova sa rozbehla k nim. Podľa nej nemalo cenu nasadať na unaveného koňa a tak len bežala a kričala na ne.
No mladší chlapec bol iného názoru a tak nedbajúc na konský náklad na neho mrštne vyskočil a popohnal ho do divokého cvalu. Po chvíli predbehol sestru a dobehol k nim práve vtedy, keď sa dvaja muži na ženu a dievča vrhli.
Zoskočil z koňa a začal do najbližšieho chlapa búchať päsťami. No zjavne to nepomáhalo a tak doňho začal kopať a trhať mu vlasy. To sa mužovi už prestalo páčiť a jednou rukou udrel chlapca do spánku. Ten okamžite padol k zemi a už sa nezdvihol.
Kým k nim pribehla Mirabelle už bola v bezvedomí aj matka a Violett.
„Ach bohovia, čo teraz?“ pomyslela si a zastavila sa oproti dvom mužom. Až teraz si všimla ich mäkké rysy, nezvyčajnú výšku a oči modré ako nebo.
„No tak dievča, poď sem. Pozri nechceme vám ublížiť. Ak podídeš bližšie, rád ti to vysvetlím,“ sľuboval muž s dlhými vlasmi a milo sa usmieval. Mirabelle nevediac, čo urobiť sa rozbehla preč. V tej chvíli nemyslela na zbabelosť, iba na útek. Myseľ jej jednoducho zlyhala a riadila sa iba svojimi inštinktami.
Dlhovlasý muž sa za ňou ľahučko rozbehol a už po niekoľkých ladných skokoch ju dohodil a zvalil v behu na zem.
No dievča sa spamätalo zo šoku a prekvapilo svojho súpera. Spoza šiat vytiahla otcov starý nôž a obkročmo si sadla naňho sadla, pritískajúc mu nožík k hrdlu.
„Zabijem ťa!“ zašepkala a vnorila hrdzavú zbraň do jeho hrdla. Všade sa rozstrekla krv a v mohutnom prúde naďalej striekala z mužovho tela. Začal sa metať po zemi a zhodil Mirabelle na zem. Tá sa len dokázala preplaziť pár metrov nabok a sledovať to hrozne divadlo.
Muž sa už dávno nehýbal, no ona tam ešte stále sedela a s nepreniknuteľným výrazom na neho pozerala. Niečo sa zľahka dotklo jej pleca. Mykla sa a otočila tvár. Ocitla sa hneď pri tvári druhého chlapa. Už sa však nevládala brániť.
„Muselo to tak byť. Teraz poď,“ zodvihol dievča na ruky a niesol smerom k lesu, odkiaľ sa vynorila obrovská medvedica. Mirabelle nemala silu sa mu brániť a pri pohľade na obrovské zviera sa jej iba strachom rozšírili oči.
„Neboj sa. Zavolá mojich ľudí, aby odviedli tvoju rodinu ku kráľovnej. Tam sa o nich dobre postarajú a vypočujú ich. Nič im nehrozí, iba chceme zistiť prečo ste tu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
sangria011
3. 12.decembra 2008 17:25
prepac nemam cas si to precitat, na vianoce si to precitam ako vianocny darcek
Napíš svoj komentár