Aké je to zvláštne... (alebo - iba nudný výlev pocitov)

Aké je to zvláštne. Všade naokolo toľko ľudí a človek sa cíti byť aj tak sám. Bez pochopenia, ľutosti či rady, plávať v riekach pokrytectva a faloše. Samota nie je zlá, keď je v hlave zmätok. Vtedy prospeje. Ale sú chvíle, kedy skrátka potrebujeme cítiť, že žijeme. Pocit, že objatie od tých najbližších nie je iba zvyk, či stereotyp, ktorý sme si vynútili dlhoročným výcvikom.
Samota je dvojfarebná – čierna a biela. Žiadna farba radosti či pohody. Iba dva silné no napriek všetkej ich sile neutrálne kontrasty, ktoré vháňajú do očí slzy. Slzy, ktorými si chce človek vyplakať dušu z tela. Vyplaviť prázdnotu, smútok? Odstrániť dušu, srdce, myšlienky...Všetko čo robí človeka človekom. Lebo otupenosť, stereotyp, proste prázdno bolí. Bolí viac ako hrubé slovo či facka. Ubližuje nezáujem.
Byť tak aspoň na deň robotom. Naprogramovaným, spokojným kusom materiálu. Nemysliacim. Necítiacim. On/Off. Nič viac. Lebo človek občas má pocit, že tým robotom je, len doň nejaký neprajník vlial to, čo mu ubližuje, čo ho týra. Je to všetko zvláštne, smutné, nepochopiteľné vo všetkej svojej neuveriteľnej jednoduchosti. Iba čierna a bilea, nič viac. Žiaden otáznik, záchvev...Nič.
Tak prečo všade hľadať to „prečo“, keď žiadne nie je. Je iba dusivý pocit na prsiach a tlak, ktorým bránime prelievaniu sĺz, ktoré by sa aj tak iba vsiakli do vankúša a zostali nepochopené.
Radšej bežať v koľajniciach. Nepýtať sa prečo, nechcieť utiecť...

No ja chcem utiecť. Veľmi chcem. Chcem znovu dýchať. Chcem žiť. A nie je mi v tom bránené. No ja už som tak veľmi opotrebovala kolesá pri jazde v koľajách poslušnej dcéry, vzornej spolužiačky, hodnotnej kamarátky, že mám strach.
Strach. Taký nepochopiteľný. Z mnohých maličkostí, drobnôstok, ktoré by mohli spraviť zo stereotypu opäť život. No tieto maličkosti sú pokryté slizom predsudkov, ponášok, zákazov, príkazov, „dobre mienených rád od tých zbabelších či lenivších“. Ja chcem. Tak veľmi. No tak veľmi ako chcem, tak sa aj bojím. A je mi z toho do plaču. Už nie je ani sily kričať, hádať sa, ponosovať. Len mlčať a nechať prehovoriť slzy. No ich reči roboty, ktoré sa vzdali duše nerozumia.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu