Čiernym atramentom vpaľoval do duše odkaz. Slovko po slovku, ktoré dodávali odhodlanie nevzdať sa svojej zamatovej tmy. Zutekať pred úsvitom všednosti, priemeru, nudy... Krv tiekla, zvliekla sa z kože ako prežratý had. Skrz bolesť k svetlu hviezd a pravdy ktorá klíči v nás, v nej, vo mne. Temnota nie je osamelá. Je plná vôní, zákutí, ktoré sú ešte tmavšie. Ktoré pravdu nikomu nevnucujú, no pred nikým ju neskrývajú. Treba odhodlanie objaviť ju, postaviť sa jej, prijať ju.
Slovko po čiarke, mäkčeni. Písmom dýchajúcim kožou, mäkkou poddajnou no nezmazateľnou sa skloniť pred ponižovaním, podceňovaním a urážkami. Lebo v jej hĺbke blčí kvapka vedľa kvapky. Vôňa mokrého machu po ktorom prichádza noc. Nie je slepá, cíti to čo potrebuje, už vie ako. Už vie prečo. Nebude svietiť! Nikdy!!! Nezhasne, nevyhorí. Proste tu bude – temnota pravdy vrytá tam, odkiaľ ju už nikdy neodplaví. A keď bude najhoršie, pripomenie sa. Temným atramentom pravdy, myšlienkou ktorá nikdy nebude zabudnutá.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
vlcica1989  29. 9. 2011 08:39
krásne zaobalená však ty vieš čo
Napíš svoj komentár