Biely Sršeň

Odišiel. Navždy.

Nikdy by som neverila, že budem plakať kvôli neživej veci, no stalo sa. Biely Sršeň. Moja láska, kus môjho srdca, mojej duše, mojej pamäte, spomienok, auto. Slzy mi tiekli po tvári a ja som ich nevedela zastaviť. Príliš to bolelo, keď ten muž v zamazaných monterkách vytrhával kus môjho srdca pomocou reťazí a ťahacieho lana. Nezniesla by som pohľad ako sa z neho stáva neidentifikovateľná, zmliaždená hmota železa.

Toľko som nezažila s poniektorými kamarátmi ako s tým autom. A s niektorými priateľmi naň budeme vždy spomínať len a len s úsmevom.

Moje úplne prvé naštartovanie a jazda pri ktorej som sa menila na nočnú moru králikov na poľnej ceste...
Moja prvá jazda, ako už zodpovedného vodiča, bez ocinovho dozoru. To vyberanie pravouhlej zákruty na štvorke a 60 s bratom a vycúvavanie z hnusnej, zablatenej slepej uličky...
Moje prvé roztláčanie auta, keď som nešťastnou náhodou prechlastala motor. Sršník si vedel vždy povedať, že sa mu niečo nepáčilo. A vtedy, keď už ani líškanie sa a dobré slovo nepomáhalo, pomohli dobré priateľky a telefonát tatinovi s presným postupom. A čo nasledovalo? Úspešné naštartovanie a modlenie sa na každej križovatke, nech nám náš najkrajší, najrýchlejší, pre mňa aj najmilovanejší Sršeň nespraví šarapatu a neskape.

Nedeľné nákupy s ocinom. Vždy nastúpil, milo sa prihovoril autu, pohladkal volant...
Tá jazda, kedy sa nám na štyri voľne položené kyslé smotany prekoprcol balík šiestich dvojlitrových fliaš coly a moje akrobatické preliezanie medzi rebríkom, vedrom s maltou a príklepovou vŕtačkou za rýchlej jazdy – bojová misia – záchrana zvyšných troch nepoškodených kyslých smotána presunutie jednej rozpučenej dopredu, aby od nej nezababralo tatinove „čistučké“ auto.
Ocinove večné tirády o tom, že nemá oslíka potras sa, za ktorým by prišiel vždy keď si od neho ja alebo mamina pýtame nejaké drobné na to či ono. Vždy som mala česť byť jeho jediným poslucháčom cestou, keď sme šli kúpiť niečo, čo bolo akurát v kritickom nedostatku doma.

Osudová jazda, kedy Biely Sršeň, po menších úpravách dvojmiestne auto, uviezol ak sa nemýlim 5 alebo 6 jedincov. Pričom jeden, resp. jedna z tých blažených skoro preletela jeho predným sklom. Taký vreskot to auto nezažilo nikdy.

A teraz? Pred domom je strašne prázdno a smutno. Nie je tam ani závan bielej. Už žiadne vysedené sedačky, charakteristický zápach, ktorý mi navodzoval pocit bezpečia. Spomienka. Veľmi silná, hmatateľná spomienka, ktorá síce bolela, ale nútila ma k úsmevu...že bolo aj dobre.

Slzičky nepomôžu, už nikdy sa nevráti. A ja, keď raz budem veľká, budem mať jeho nasledovníka. Nie biely favorit ako tento....Biely Sršeň bol len jeden.Budem mať auto, ktoré budem mať tak rada, ktoré bude lapačom spomienok tak ako toto.

Navždy zostaneš v mojom srdci a spomienkach Sršeň!

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu