Ja iba počúvam. Sedím ticho a premýšľam, že ak si rozložím puzzle a začnem skladať, či sa naštve ešte viac. Či mi ich zmetie zo stola ako minule. Lebo minule bola naozaj mimo kontroly. Minule Rozbila okno stoličkou. A ja som narýchlo zháňala sklenárov.
Ale je moja. Nemôžem ju poslať preč....Aj tak by nešla. Iba by na mňa začala tým jej opovrživým pohľadom pokukovať...a Posmech si so mňa robiť. Vraj sa nemám hrať na to, čím nie som. Vraj sa mám uvoľniť a konečne sa odviazať. Ako ju ja neznášam. Ale nemože ísť preč.
Je mojou súčasťou...Ako oko či ruka. Tak isto aj ona. Jej nespútanosť, otvorenosť, prílišná impulzívnosť, vulgárnosť, jej potreba dokazovať si, že je lepšia ako ostatní, že je iná a výnimočná. Prečo nemôže byť normálna???
Ako ju len neznášam. Sedí si za stolom a nič. Absolútne nič. Prečo sa jej nemôžem zbaviť? Prečo nejde preč? dakde do šede všetkých tých posratých pimprdlíkov, ktorí sa boja byť výnimočný. Ja som výnimočná! A ona mi iba kazí image! Spriehľadňuje ma! Ona je tým dôvodom prečo o mne všetci nevedia. Veď život je len jeden! Tak prečo si ho mám vtesnávať do merítok všednosti???
Sedí, tvári sa vážne, mlčí...To ona rada. Rada sa tvári múdro, rada sa vyjadruje učene, vzdelanie, ciele, osobný rast...Jediným cieľom, ktorý mám ja je užívať si život. nikdy neviem kedy otrčím kopytá tak prečo sa učiť či zbytočne odolávať sexu a jeho lákadlám???Kurník! Keby nebolo nej. Ale ja sa jej nezbavím...
....
Dve duše a jedno telo. Doktorka Jeckylová a Slečna Hydová. Obe krásne, svojské, originálne. A obe ukryté v nej. Ako má žiť? Ktorej má dať priestor? Čo ju núti prepínať sa medzi svojími dvomi JA? Keď mi o tom vravela, neverila som. Nikdy. Až raz. Spoznala som obe jej osobnosti. V jeden deň, jednu chvíľu. Vtedy vypustila von tú, ktorú som nepoznala. Aby ma vystríhala pred chôdzou po hrane. Lebo sa z nej dá ľahúčko spadnúť. Skĺznuť. Vraj všetko s mierou...A ona už nedokáže. Snažila som sa ju presvedčiť o opaku. Že vždy sa dá začať....Odznovu, s čistým štítom...
A teraz tu stojím. V čiernej. Okolo plač, predomnou truhla. A ja jediná viem, kto v skutočnosti leží v nej. Iba ja. Lebo iba ja poznám tú, ktorá je pochovaná. Jej dve ja. Jej život písaný dvomi perami.
A viem aj to, že práve teraz pero drží úplne iná ruka, úplne iná Petra. Tá, ktorej príbeh sa ešte len začína. Nový list. Jej staré ja, akékoľvek v minulosti boli pochovala. Dnes. A natrvalo.
Odchádzam. Nesmútim. Idem spoznávať novú Petru, ktorá bude normálna v medziach šialenosti. A budem jej zošit zapĺňať novými riadkami a príbehmi, ktoré budú mať spoločné iba jedno - ten istý obal ako kedysi.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
3
Krásne napísané,..a hoci píšeš že si "Jej staré ja, akékoľvek v minulosti boli pochovala. Dnes. A natrvalo." bohužial tomu neverím,pretože tvoje osobnosti,nech už ich je ktoviekoľko sa vždy prejavia,problém je v tom že nikdy nevieš kedy,.... poznám to sama na sebe,a to som sa to pokúšala zmeniť už x krát.hold vždy zostávam tou čo tisíc tvárí má,....
Napíš svoj komentár
Ale nie je to napísané zle. Ale s tými tromi bodkami nikdy neprestaneš, čo?