Opäť v obraze - realita býva krutá

Časy sa menia a pravda bolí. Ale radšej nech trpím s pravdou, akoby som sa mala klamať s pocitom bezpečia. A ja som sa klamala dlho. Ale už nie. Ružové (v mojom prípade skorej oranžové) okuliare sa rozbili o kruté hrany reality a ja konečne vidím svet vo všetkých farbách novembrovej jesene.

Nemám chuť sa hrať na obeť či tú dobrú, ktorej všetci krivdia. Lebo taká nie som. Som povrchná mrcha, ktorá si uvedomuje, že niečo stráca ak už o to neprišla, až keď jej to jeden z posledných vytrvalcov, ktorému na nej ešte ako-tak záleží, oplieska o hlavu. Sama by si to nevšimla. Tak strašne zahľadená do seba. Ach!

Zamrzla som v obraze – skvelí priatelia, temer dokonalá rodina, úspešná v škole, brigáda... No život nie je obraz. Momenty plynú a ak sa nepracuje na udržaní istého štandardu tak upadne, krachuje, rúca sa. Ako domček s karát.

Azda je ešte šanca zachrániť to čo zostalo, hoci z ruín sa zrejme veľmi ťažko vybuduje nejaká silná pevnosť. Ale možno, MOŽNO, sa ešte podarí tie posledné kamene zachovať v takom stave, aby sa stali aspoň pamiatkou. Ako Čachtice. Tak skúsime zabojovať. Nájsť v sebe to, čo mali radi ostatní no zároveň ostať sama sebou.

Vždy som bola bojovníčka, hoci pomaly sa zo mňa stáva čokoľvek, len nie človek hodný toho pomenovania. Skúsim si ho zaslúžiť a zabojovať o to, čo si cením najviac – pravé, nefalšované a kvalitné priateľstvo.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu