Po zenite...no a čo!

Niektorí si o mne radi myslia, že som decko. Viete čo? Len v tom aj naďalej pokračujte, nemôžete mi robiť väčšiu radosť. Lebo tým deckom občas (dobre, tak dosť často) aj som. Vyberám si to čo sa mi páči a nie to čo by sa mi vzhľadom na vek, vzdelanie bla bla bla hodilo a patrilo. Rada píšem infantilné blogy, kreslím machule a srdiečka do zošitov, šteklím spolužiačky (s úmyslom,aby krikom prebudili ostatných spolužiakov z driemot) počas prednášok. Som decko.

Občas sa objavia aj takí, čo si myslia, že trvanlivosť výrobku SHAOLINGIRL vypršala už veľmi, veľmi dávno a teraz jej užívanie maximálne kazí žalúdok. To ma síce neteší, ale nikomu to neberiem – myslite si čo chcete. Aspoň mi také osoby dajú pokoj a nebudú kaziť žalúdok mne. Aj ja ho mám len jeden. A hoci, keď raz budem veľká biologička, tak vymyslím niečo čím docielim zocelenie žalúdku a nervov voči debilite poniektorých osôb.

Dokonca sa nájdu aj takí, ktorým je so mnou celkom fajn. K tým poviem len jedno – ĎAKUJEM, že vás mám. Tých ktorých poznám osobne ľúbim moc a tých, ktorých zatiaľ (!!!) poznám len cez net, tak mám moc moc rada. Ale nebojte, všééétko bude.



A prečo toto vlastne píšem?

Mám dva dôvody. Ten prvý je, že môj milovaný bratček o mne skonštatoval, že som už stará, svoje časy slávy som si odžila a teraz skončím ako zakomplexovaná vedkyňa so škvrnami od síry na topánkach. Dobre to padne od 16ročného zasrana, však? Keby ho tak nemám rada tak mu na to aj niečo poviem. Ale budem ticho. Radšej budem stále, tá stará sestra, za ktorou môže vždy prísť sa vyrozprávať. Lebo je to fajn. Fajn, keď ma na otázku - čo máš nové?- neodbije len jednou jednočlennou vetou slovesnou, ale seriózne ma oboznámi s novinkami, špica vecami a aj takými, ktoré by radšej vymazal zo svojho života (tam patrí aj škola). Obaja mi veria, je to super. Možno tá dôveryhodnosť prichádza spolu s nálepkou – po zenite.

A druhý dôvod? Jednoduchý. Len tak. Klasicky ma chytila predskúškovo-zápočtová aktivita a tak robím všetko iné, len sa nepozerám do tých v „malom“ množstve nazbieraných materiálov. S bratom (nie tým vyššie spomínaným – ten zajtra varí obed) som urobila nepečený krémeš (mňamka, a brat ozaj pomáhal), sobotné upratovanie mi prišlo ako geniálny nápad, teraz píšem blog a asi by som si mohla prečítať aj nejakú tú kapitolku z inej knihy ako genetika. Napríklad Frankenstein...alebo lepšie – Anita, teš sa na mňa.(Muhehe, to je len krycí manéver – jasné, že sa má na mňa tešiť „Džejsí“).

Eto vsio. Idem sa vrhnúť so drsných, silne erotických vĺn...genetiky.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu