Teraz pijem, pijem a nič. Stále je tu ten pocit hrejivosti, ktorá prechádza telom, sladučká chuť. Ale už akosi nezaberá. Nelieči dušu, nerieši problémy. Kakajko (ako sme s bratmi zvykli volať túto dobrotu) nenatlačí do hlavy vedomosti na zápočet, nerozrieši kamarátske nedorozumenia, neodpovie na to pálčivé „prečo“, ktoré mi tlačí do očí slzy... Proste len zahasí smäd a zahreje, tým to hasne.
Chýba mi všeliek na dospelosť. Na tú nútenú zodpovednosť, vážnosť, triezve zmýšľanie...
Zistujem , že nič nie je také ako sa zdá. Kamaráti nie sú kamarátmi, škola nie je o tom ako sa snažíš, život nie je o tom dosiahnuť čo najviac ale prežiť bez veľkých strát na psychickom a fyzickom zdraví. Treba ostré lakte, železnú masku na tvár a srdce nechať niekde ďaleko, len nie v hrudi, kde by malo biť.
Najlepšie je, ako ti všetci tvrdia, že chcú len tvoje dobro, že oni vedia ako lusknutím prstov odstrániť smútok a rozriešiť problémy. Ako to, do šľaka, môžu vedieť? Nemajú ani len paru o tom, čo cítim, hoci sa tvária, akoby pohltali všetku múdrosť sveta.
Pokrytectvo hýbe svetom. A ja neviem čo je pravda a čo falošná maska. Maska zo zvyku, či z nutnosti – „viem, že mi niekedy bude dobrá, že ju budem potrebovať tak sa budem správať ako kamarát..“...či z iných pohnútok. Nič už nie je pravda, neviem či sa dá vôbec niečomu veriť. V niečo dúfať.
Všetci máme masky, viac či menej. Všetci sme sebci – veľmi alebo ešte viac.
Peniaze, vzdelanie, mať priateľa..toto znamená úsmev. Všetci mi prajú aby som si našla priateľa. Kopu lásky. Lebo oni priateľa/ľku majú. A ja som iste smutná, kedže som sama. No som sama, lebo priatelia žijú vo svojom dvadé svete a recitujú mi poučky na plnohodnotný život.A ja som vo svojom svete – ešte neviem povedať s istotou koľkorozmernom- som sama. Takto a takto získaš štastie... Ale PRD!
Nemám priateľa! No a čo! Aj keď som mala nemohla som povedať, že som štastná.
Nemám peňazí na zvyš! No aj keď som mala dosť aby som si kúpila to čo som chcela, úsmev mi to na tvár nepričarovalo!!!
Nemám nič z toho patentu na štastie...
Len šálku kakaa....a čakám, kedy začne zaberať. Lebo to je jedna z posledných spomienok na chvíle, kedy som bola skutočne štastná. Kedy som sa na štastie nehrala, neprilepovala na tvár.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
dobre napísané, smutné ale pravdivé