Útek

Bežala som lesom. Všade ticho. Iba šuchot lístia a praskanie vetvičiek...a tma. Nevedela som kam bežím, prečo bežím. A prečo plačem. Nedokázala som však zastaviť. Ani jedno, ani druhé. Plynulo to zo mňa, z môjho najhlbšieho vnútra. Ako ten potok, ktorý som preskočila počas cesty nikam. Iba som existovala. A všetko ostatné nebolo dôležité. Nevnímala som rany od vetvičiek, ktoré pri mojej nepozornosti ozdobili tvár. Nevnímala som bolesť pri nezdarenom pristátí pomedzi kamene. Nezastavovala som, nespomaľovala. Tiekla som realitou a začínala som byť čím ďalej tým viac absurdná a nereálna.

Cítila som stromy, ich žiaru, vôňu,...drsnú kôru a zablúdené ihličie v mojich vlasoch. Bežala som. Uhýbali sme sa jeden druhému navzájom – ja a stromy. Omamná rýchlosť, vietor svištiaci okolo nereálna. Kruto prítomný a skutočný. Cítiť v ňom búrku.

Dych sa premenil na dychčanie raneného zvieraťa, no odmietala som spomaliť, prestať bojovať. Nespomaliť, nezastaviť, nevzdať sa bez boja. A v tom jasné svetlo na zlomok sekundy – prvý, jasný a žiarivý. Pripomenul to čo sa blíži...

Nezastaviteľná. Čistá esencia sily prírody. Zatiaľ ju bolo iba počuť, nedostala sa cez konáre, vetvy, lístie a ihličie ku mne.

Útek pred realitou? Načo utekať pred niečím čo neexistuje. Útek pred beštiou ktorá sa derie von, skrz svaly a kosti, z najhlbších útrob môjho ja? Možno. Nevedela som prečo bežím, prečo bojujem. Jediné čo som tušila, že nezastavím, kým ma neprinútia.

Prvé kvapky. Začínajúca búrka. Kvapiek začalo pribúdať, no možnosť zastaviť neexistovala. Pre mňa nie. Viac a viac, vody, bleskov. Výkričníkov matky prírody. Nemala som strach. Jej silu a moc som veľmi dobre poznala a klaňala sa jej, tak ako aj ostatným dielam z Božej dielne. Môj nepriateľ nepochádzal z týchto radov. Nevedela som kde ho hľadať. Čo hľadať.

Čvachtavý zvuk blata, pokĺznutia a pády. Roztrhnuté rifle. Ale stále pohyb vpred. Vlasy prilepené na tvári. Porast začal hustnúť, predierať sa ním bolo viac ako komlikované. Kamane, padnuté kmene, blato, halúzky ktoré bičovali tvár, ruky i stehno vykúkajúce z natrhnutých nohavíc.

Koniec. Spomaľujem dych, už nebežím – kráčam. Po chvíli si sadám na zvalený smrek, živica vyvierajúca z jeho medzier mi lepí prsty.

Pred strachom sa utiecť nedá. A ja som sa bála zlyhania, prehry, toho, že nie som dosť dobrá.


.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.



/ Vzdať sa, to je akt pokory, uznania skutočnosti, že život je záhada, ktorej hĺbku ľudská myseľ nezmenia.
Hoci niektorí si domýšľajú, že keď človek vytrvá, posilní ho to. Niekedy je však dôkazom sily to, že nechá veci plávať. /

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu