Človek nikdy nevie, kde naňho číha nebezpečenstvo. Vlastne, kdekoľvek sa pohneme musíme sa mať napozore, lebo ohrozený môžeme byť čímkoľvek. Nie len zbraňou či päsťami, medzi silné zbrane patrí aj charizma, šarm a napríklad aj spev. Krásny spev. Ako u sirén.

Lebo sirény, tak ako väčšina antických potvor modernizujú. Kamuflujú sa do rôznych podôb aby nalákali nič netušiacich na skaliská a do náručia nebezpečenstva ba až smrti.

Sirény sú podľa mytológie ženy, čiastočne vtáci, ktoré lákali svojim spevom ľudí na útesy, kde ich po stroskotaní požierali. A kedže všetko má svoje protipóly, tak podľa mňa museli jednoznačne existovať aj siréňáci – mužský protipól týchto vábivých prsnatých stvorení.

A ja som mala možnosť zažiť, aké je to „so životom v ohrození“. Počuť spev, nechať sa zvábiť charizmou, vystupovaním a šarmom. Popravde, sirény sú fest vychcané potvory. Toho zdravého rozumu mi ku koncu zostalo asi toľko, čo sa na špendlíkovú hlavičku zmestí, ale síce je to trolinka, predsa len zostala. Povedzme si to takto. Loď sa potopila, kapitán rozum skoro utonul a ja som bojovala...Vlastne bojujem. Lebo hoci už hlas nedosahuje k mojej neprímorskej krajine, ktorá je naozaj fest v r...zadku, tak spomienka je príliš čerstvá.

Bude treba na liečbu kvalitného psychológa. Budem loviť v radoch vlkov a trpazlíkov, lebo na pekné veci sa zabúda ťažko. A povedzme si to narovinu. Ak by som nebývala v krajine tak strašne ďaleko od morských vĺn, v ktorých som skoro utonula, tak sa dobrovoľne nechám utopiť.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár