Vskutku extrémne dlhý výlev (Útek pred škaredou vecou na B!)

Už len štyri dni. A príde botanika(=škaredá vec na . A skúška, ktorá je pre mňa neprekonateľnou prekážkou. Azda naozaj štastie príde, Boh sa postaví za môj chrbát a upokojí ma. Lebo toto už nie je s kostolným poriadkom. Ale o tomto som nechcela.

Vlastne ja ani neviem o čom písať chcem. Viem len jediné – potrebujem písať. Áno, práve teraz o 0:50 v noci.(To mi to ale trvalo, ked zverejňujem o pol druhej ) Práve v tejto chvíli. Lebo písanie oslobodzuje. Núti ma usmievať sa a byť aspoň chvíľku z môjho dňa šťastnou.

Píšem. Len tak, chaoticky a bez akejkoľvek hlbšej myšlienky či zmyslu.

O čom?

O tom, že vysoká škola, hoci si berie vysokú daň, tak mi dala zopár nenahraditeľných ľudí, do zoznamu kamarátov, ba sa škriabu do zoznamu priateľov. A ja som bohatá. Bez nervov, bez dobrej nálady (väčšinou, nie v momente písania), so žalúdočnými vredmi, spánkovým deficitom...Ale bohatá. Do môjho sejfu v srdci, pribudli ďalšie osoby. Polička kamarát už skrýva jednu Nightwisháčku, jednu budúcu farmaceutku, zopár ľudí z krúžku. A na poličku priateľov sa začínajú pomaly ale iste tlačiť jedno neposlušné šteňa, ktorého som matkou, cukrík z dvora (ktorého som tiež hrdou mamčou), bloncka ze Záhorá(ktorá je mojím manželom).

No hoci poličky obsahujú nových jedincov, ktorých poznám iba vďaka nervom strateným, slzám vyplakaným, skriptám kávou obliatym, tak NIKDY z nich nezmiznú tí, ktorých nazývam MOJIMI PRIATEĽMI! Moja drahá Vlčica, jej potetovaný Alfasamec, informatik a podľa mňa aj génius Džuri, veľký Chumáč ružových chlpov, najlepšia Grófka a aj jej Kobyla (ktorá mi občas riadne žerie nervy, ale pre vybrané zvieratá len tá najlepšia strava a krom toho, sama dobre vie, že je mojou drogou, ktorej sa vzdať nevzdám), Miniupírik, Marí, POZOR môj súkromný Gimli (pseudobrat) a nesmiem zabudnúť na môj Moňuch.

Znie to ako sentimentálna ďakovná reč. Ale nie je to tak. Len sa chválim. Aby ste všetci vedeli čo mi môžete závidieť! To čo mám ja, nemá nikto. Jeden blázninec, ja najväčší blázon – primár a moji šialenci. Pokojne zazerajte a žiarlite. Mám to najlepšie z najlepšieho.

Jedno srdce človek má,
Čo len doňho poskladá?
Lásky veľa, smútku málo?
To by že sa veru dalo.
Trochu nehy, trochu smiechu,
Kúsok nevinného hriechu.
A možno aj depku, smútok.
Ak si priateľ zaháj útok.
Potlač slzy do hája,
Nech sme štastní obaja.



To len tak. Mala som chuť rýmovať, hoci mi to nejde. Vravím vám, chce sa mi písať aby som nemyslela na to škaredé na B! A keď už myslieť tak na dačo príjemné. Chlapa nemám(rada od nemenovanej osoby: chceš chlapa? Spýtaj sa na verejnom priestranstve plnom ľudí, či dakto nechce od teba pusu, uvidíš koľko ich bude. ), skúškové tiež ešte nemám z krku, tak na to treba inak.

Čo budete robiť cez prázdniny? Ja ešte úplne neviem. Ale v tých chvíľach, kedy som sa pristihla, že len čumím doblba a snívam, tak som snívala o lete. Nie o Brasiccaceae, nie o tobolkách a bobuliach...O voľne. O tom čo všetko sa chcem naučiť, o tom, že sa aj do tej škaredej zlej a pošahanej roboty teším, o čase s priateľmi, s maminou... O tom, ako bude dobre.

Dočítali ste sa až sem? Gratulujem. Ale sklamem vás, budem ešte chvíľku pokračovať.

Ale ono je mi dobre aj teraz. Písanie oslobodzuje. Myslím, že vy – blogeri – mi dáte zapravdu. Písať je proste dačo úžasné. Osobodzujúce ticho. Iba hurjavk myšlienok derúcich sa napovrch. Či už hlbokých a múdrych, vášnivých a riadne sexuálno-eroticko nabitých (týmto pozdravujem blogerku, ktorá je v týchlo blogoch, alebo vo všeobecnosti v blogoch, jednou z kráľovien pera podľa mňa) či iba takýchto ako píšem teraz ja – bez rozmyslu, uvoľnených. Také prúdy myšlienok a pocitov. Len tak, aby reč nestála a srdcu sa uľavilo. Alebo aj mysli. Teda v mojom prípade.

Jedna kamarátka by toto neuverejnila. Vraj ona sa rada vypíše a potom to neuverejní. Aby nezranila ľudí. Beriem. Je to logické. Nie je dobré ubližovať a ešte horšie je ubližovať tým, ktorých máme radi. Ale ja to just zverejním. Veď možno dakto cíti to čo ja, alebo pozná ten pocit. Možno sa dakto len usmeje, ale aj za ten úsmev to stojí. Lebo reakcia, akéhokoľvek druhu je dobrá. Lebo značí, že žijeme.

Ešte stále ťa baví čítať? Neprestal si? Obdiv. Mne by sa to už druhý krát čítať nechcelo. Už iba chvíľku...

A do tretice. Práve som sa rozhodla, že vám spomeniem zvláštnu ozdobu môjho stojanu na perá. Ono to nie je obyčajný stojan na perá. Prečo? Lebo v ňom nie sú perá, ceruzky ani zvýrazňovače. Tieto všetky písacie potreby sú v poháriku z Turecka, ktorý som dostala od babky.

V tomto stojane je veľa všakovakých vecí. Veľa z nich je aj zbytočných, len mi je ľúto ich vyhodiť. A sú v ňom aj tri ruže. A pri pohľade na ne, sa vždy usmievam. Viete, tie klasické kolotočové ruže.

Jedna origoš z papieru na drôtiku. Tú som dostala od kamaráta z tréningov ešte roky dozadu. Dlho som ho nevidela. A hoci mal svoje muchy, ba občas sa blysli aj riadne mäsiarky čo sa chýb týka, rada by som vedela čo je s ním. Ako sa má. Dokonca by som aj na tú zmrzlinu šla.

Druhú ružičku mám tiež od kamaráta z tréningu. Asi jediná ružová vec, na ktorú sa rada pozerám. Táto je už umelá, ale tiež pekná. Má zlaté trblietky na koncoch korunných lupienkov (a zas som pri tej škaredej veci na B!). A pripomína mi časy, kedy sme boli ešte priateľmi. Môj Very Big Brother. No čo bolo – bolo. Posralo sa to. Zásluhou nás oboch. Čas už nevrátim späť. Hoci by som to urobila veľmi rada. Ale, kedže som príliš hrdá sviňa, tak to neurobím. Chlapom má byť on, zozbierať odvahu, nie ja. Ale trochu ma to škrie. Trochu dosť. Štyri roky sú príliš veľa na to, aby boli len tak odstránené, tu nie je žiadne DELETE. Ale tá ružička je krásnou spomienkou. Na časy, kedy bolo naozaj skvele.

A tretiu ružičku mám asi najradšej. Je od môjho mladšieho brata. Dobre, nemám staršieho. Ale iba dva mladšie poklady. A hoci mi tí smradi strašne lezú na nervy, nemenila by som. Červená, extra umelá ruža z Hodov teší moje oko aj teraz. Hoci mi to nikdy nepovedia priamo, hoci vždy chytajú nervy, keď ich polosrandovne objímem, viem, že ma majú radi. Súrodenci sú raz takí. Teda aspoň my traja. Mne nerobí problém skúšať jedného z nich (toho od ktorého je ružička) o pol druhej v noci nemecké slovíčka, alebo od druhého počúvať teórie o transcendentálnej podstate jablone z NOSky. A oni mi naoplátku dokážu hodiny a hodiny rozprávať všetko možné. A ja ich rada počúvam. Teší ma, že mi veria. A teší ma aj to, že ked treba, tak stoja pri mne.

Napríklad aj dnes, pri tej škaredej veci na B! Snažila som sa naučiť, okrem iného (kopy iného) plody k 95 čeľadiam rastlín. A ani za ten svet mi to nešlo.(Nie, že by mi to teraz šlo.) Bráško, ked sme dopreberali Sartra ako filozofa ma len tak námatkovo začal skúšať. Moje každé tretie slovo bolo „tobolka“ a bráchove každé druhé – „zle“. Keď som už asi po piaty krát zle priradila plody k radu Ericales, tak mi položil otázku.
„Čo má Erik?“
So smiechom som si tipla: „Bobule?“
„Správne, Erik má dve bobule a jednu tobolku.“

Neverili by ste, ako dobre sa to pamätá teraz. Prosto mám super brata.A nie jedného - dokonca dvoch super bratov! Zajtra ma síce skúšať nebude, lebo sa ide baviť...Ale ja si ho odchytím...Muhehe!

Dočítali ste sa až sem? Každý kto sa sem dočítal naozaj poctivo dostane odo mňa silné, vrúcne objatie. Prečo? Lebo som si všimla, že ak niekto napíše dlhší blog, tak ho ľudia nedočítajú dokonca alebo sa naň rovno vykašlú. A kedže predpokladám, že ku koncu sa dočítali iba moji priatelia (a možno si trochu fandím ale aj zodvaja skalní fanúšikovia), tak tie objatia budem môcť odovzdať naozaj aj reálne.

Prajem príjemný deň!

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu