Bdenie smrti a spánok života ma bozkávali na spánkoch, šiji, lícach.
Smiech a bdejúca krásavica.
Tancovali v noci okolo mojej duše.
Možno ju zachránia.
A možno záchranu nepotrebuje.
Možno moja duša nie je dušou a nič nie je tým, čím sa zdá byť.
Možno.
Možno smrť a život sú len dva pojmy opisujúce to nepochopiteľné ticho v nás.
Ostávam tu sama napospas.
Ničomu.
To nič ma ničí viac ako nepriateľ.
To nič, zabudnutie, hmla, ktorá pochová chvenie vtáčieho trilku a blikot dúhy.
Tancujúca krásavica trhala a trhá to najcennejšie vo mne, v nás.
Nádej.
Stromu lístie dorastie ak má silné korene a chuť cítiť hladenie lúčov v korune.
Ja mám silné korene.
Tancujem, spievam, bdiem i spím.
Túlam sa v kráľovstve, od ktorého som stratila kľúče.
No opäť som chvíľu tým človekom, ktorý poznal každé jeho zákutie.
Nedáva to zmysel.
Ale pre mňa je to krásne.
Zabudnem, hoci sa mi žiada vedieť večne to čo viem teraz.
Zajazdime si na dúhe!
Nepýtaj sa prečo, prosto príď!
Nebudem.
Žiadať!
Prosiť!
Dúfať!
Prečítam si z listu orgovánu to čo mi zatajili tí, ktorým koluje v žilách krv.
O láske toho vie kvet viac ako tvorovia bez srdca.
Nemysli.
Bude to tak lepšie.
Aj spev je krajší, keď mlčíme spolu.
Dlho som tu nebola.
A viem, že kľúče budú zas na dlho ukryté pred dychom môjho chcenia.
Mýlim sa?
Možno.
Len žiadne otázky.
Zakryjú jasnú cestu za poznaním.
Nepýtaj sa.
Cíť!
Prenasleduj oblaky.
Púť mora.
Mdloby mysle.
Tak jedine sa dá vystihnúť tento blog.
Dobrú noc!
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
eleanor
20. 6.júna 2010 12:30
klobúk dole....
Napíš svoj komentár