Niekedy by som chcela necítiť a môcť sa sústrediť na veci, ktoré potrebujem, nie na veci, ktoré moja hlava dookola premieľa:...
"Kde je?"
"Čo robí?"
"Nestalo sa mu niečo?"
"Neni mu smutno?"
"Nešiel zasa vonku bez bundy a znova bude chorý?"...
Ako blázon.
Čudujem sa, že sa ešte nezľakol a neušiel. Stále keď nie je pri mne, alebo sa už dlho neozval a neviem co robí, tak mam strašný pocit. Pocit čo ma žerie z vnútra a nedá mi pokoj. Sedím tu už asi 10 hodín nad analýzou a každých 30 minút sa musím ísť pozrieť, či náhodou niekde na nete nie je známka, že je v poriadku.
Mám pocit, ako by som mala prehnané materinske cítenie akurát, že sa nejedná o moje dieťa, ale priateľa. Veď to nie je normálne. Ja sa sama seba bojím, ale viac sa bojím o neho.
Čo mám robiť? Čo?
Najlepší pocit je vždy byť znova spolu. Vedieť, že máš niekoho, ku komu možeš prísť a on ťa nepošle preč. Niekoho komu veríš, kto verí tebe.
Ja stále rozmýšlam. Nedá sa to nerobiť. A nie je minúta, kde by sa mi v myšlienkach neobjavil on. Je to možno strašidelné, no je to tak.
Keď som minule zaspávala a myslela na to, ako som pred rokom snívala o niekom, kto nemal meno ani tvár, zistila som, že moja vysnívaná láska by musela byť ženou s potrebou chrániť.
Ako si žena môže predstaviť dokonalú osobu, ktorá by mala reálne vlastnosti ako muž?
Ako keď vlastne nikdy nezistila tie podstatné veci, ktorými sa od žien muži charakterovo líšia?
Na všetko časom človek príde. A keď bude vedieť toho už dosť veľa nato, aby vedel ako má žiť, tak sa jeho život blíži ku koncu. Taký je život. Robiť chyby a učiť sa na chybách druhých.
Mala by som teraz menej rozmýšľať, menej cítiť a učiť sa, no to sa nedá. Nedá sa to, keď stále cítiš, ako ti niečo chýba. Vieš čo to je, vieš ako tu prázdnotu zaplniť, no nie. Život nie je to, čo chceme, ale to čo môžeme. Môžem ja chcieť, ale to nestačí. Môže on chcieť, ale ani to nestačí.
Chcieť spolu,
byť spolu,
vedieť spolu,
spolu!
Chýba mi každú minútu čo tu nie je.
Chýba mi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár