Taký malý skúškový výlev

Mne už z toho asi DRBNE!

Príbeh sa začal samozrejme prvou "ťažkou životnou skuškou" - maturitou. V lete sme sa vytešovali, ako pôjdeme na výšku, ako budeme spolu bývať, ako bude na výške úžasne. Konečne budeme samy za seba slobodné a v Prahe. No komu by sa táto predstava nepozdávala? No asi len tým, čo chcú študovať v Košiciach . Ale o to nejde.

September, škola, posledný ročník. Tak som si povedala, riadne sa na tu maturu poučím, aby som zmaturovala v pohodičke a klídku. Jasné. Najprv sa mi zdalo neadekvátne sa začať učiť už v septembri. Veď načo? Šak času vééééééééľa. Tak, že sa budem učiť od januára.

Takže prišli vianoce, silvertík a potom.. pohroma. Nebudem tu vyprávať o tom čo sa stalo, hlavné je, že to bolo najväčšie dovtedajšie zlo mojho života. Ako fakt, vtedy prvý krát v živote som si myslela, že si vypačem dušu. Našťastie-nešťastie som sa zaľúbila a sice učenie bolo v keli, ale aspoň moje nervy to trochu zvládali lepšie s ním ako bez neho. Asi tak o 1000% lepšie.

Prešiel čas a všetko sa posralo znova. Ja som zostala sama s dierou v duši, srdci a prázdnou hlavou. Na maturu sa dalo učiť asi tak, jak žiť bez vzduchu. Neviem akým zázrakom - asi stresom so "životnej smiley: skúšky" - ale písomnú som napísala. Potom čas, čas, čas a zrazu: týždeň do ústnej matury a ja dutá jak peň! NDPČ - povedala som si a začala sa učiť jak blázen. Samozrejme za 3 dni ma to prešlo a šla som si, jak sa na východňárku patrí, vypiť na šťastie na mature . Aááááách, toto deti moje zlaté NIKDY nerobte!!! . Na ďalší ďeň bola opica pri mne a moje, za tri dni nadobudnuté vedomosti, niekde v hajzli (alebo niekde na chodníku s tyčkou . Nebudem vám hovoriť ako som tú maturu dala, to všetci, čo ju majú za sebou, vedia ...
Fúha. Tak to by sme mali.

Ďalej tu máme prijímačky na školy. Samozrejme, keď sa tento krásny rok začal úžasne, prečo by nepokračoval v tomto duchu. Zomrela mi babka a ja som miesto na jej pohrebe, sedela na prijímačkách . Asi ma nikdy neprestane srať, že som sa vtedy nevykašlala na tie prijímačky. O mesiac na omši za ňu som striedavo plakala za ňou a za svojou láskou, ktorá mi "nechtiac" zlomila srdce. Ale to už by som odbočovala od témy.

Moje rozprávanie pokročilo na prázdniny - najdlhšie školské letné prázdniny, aké študent 'legálne' zažije. Veď 4 mesiace prázdnin sa tak často nevidia . Nepýtajte sa prečo a ako, ale ten čo mi zlomil srdce si uvedomil, že v skutočnosti chce naozaj mňa, a tak sme sa nejakým divným telenovelovým spôsobom dopracovali až k tomu, že sme sa dali dokopy znova (a teraz do vydržalo už dlhšie . Lepšie povedané, ešte stále to 'drží' a bude ešte dúfam dlho.)

Na výšku "mojich snov" som sa samozrejme dostala a tak som sa s menšími problémikmi (viete, ako na nový rok, tak po celý rok) zapísala a už prvý školský deň sedela tam, kde som mala - v lavici . Rozprávanie o tom, v akom šoku som zostala, keď som videla, čo sa to máme učiť, preskočíme a prepracujeme sa rovno k jadru veci: SKÚŠKOVÉ.
Samozrejme som sa celý semester iba spametávala z toho čo robíme, nie ešte sa to ešte aj učiť. Takže celé vianočné prázdniny som sa učila jak šalena. Poznáte to: 3 hodiny sa učíte a 4 pozeráte seriály .
Cez skúškové som nejedla, nespala, len sa snažila učiť. Podarilo sa! Spravila som všetko a ani som nič nemusela prenášať. Takže celá šťastná, že som to dala, som si povedala: "Ďalší semester sa už budem učiť priebežne!" To je hláška študenta, ktorej nikdy neverte.
V júni som zasa skoro skolabovala nad množstvom učiva, ktoré si mám napchať do hlavy za tak krátky čas. Keďže som znova všetko dala a tento krát už aj všetko na prvý krát, tak úplne celá natešená som si povedala, že už cez prázdniny sa pozriem do toho, čo budeme brať ďalší semester . Ľudia, takéto drísty si nikdy ani nesľubujte, lebo to je už samé o sebe vtipné a nie ešte keď to aj vážne myslíte.

V septembri som samozrejme úplne s prázdnou hlavou vstúpila do druhého ročníka, teda do 3. semestra a ako aj predtým, tak aj teraz, som celé 3 mesiace úplne preflákla. Vianočné prázdniny sme mali týždeň dlhé a ja som ho celý "preplakala" nad stavom nášho lyžiarskeho strediska - cháp: nešiel vlek.
A konečne som sa prepracovala k jadernému jadru veci a síce k tomu, že teraz tu sedím a píšem tento blog, ktorý je, ak vám to ešte nedošlo, ale dočítali ste sa až tu, o tom, že sa mi nechce učiť. Ale mne sa nie že tak normálne nechce učiť. Ja sa NEMÔŽEM donútiť učiť, ani keby ste mi smrťou vyhrožovali. Som maximálne zúfalá a žiadne rady mi nepomôžu. Ja viem, že sa MUSÍM prinútiť a ono to už pôjde. Teraz sa posnažím a potom budem mať pokoj. ALE TO NEJDE!!! OMFG fakt to nejde. Tak som vám len chcela zdeliť, že som V RITI://///.

Ďakujem za pozornosť, sťažnosti neprímam
Vaša she(na)

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu