Potom ma čakal konkurz kde som musela rozhodnúť o osude mladých mažoretiek keďže som bola kapitánkou klubu Crazy Girls. No ako to poznám nebude tam veľa mladých talentov myslím že tam nebude ani jeden lebo všetky najväčšie talenty už v klube mám. Ale aby som bola férová musím im dovoliť aby si aspoň skúsili aký to je pocit byť na chvíľu slávny. Keď som sa konečne dostala z postele a kukla do šatníka čo ma tam dnes čaká. Nevedela som sa rozhodnúť keďže vo všetkom vyzerám tak dobre. Nakoniec som sa rozhodla pre červené šaty s ramienkami a dole nariasenou sukňou.
Keď som vyšla z domu už na mňa čakal šofér. Hádam nepôjdem do školy autobusom to je pod moju úroveň. Keď som dorazila do školy pred školou ma čakali už moje dve najlepšie kamarátky členky klubu Crazy Girls Melanie a Tiffany. Vždy ma čakali pred školou boli ako moje sestry. Ale ja som bola ich boss. Robili mi sprievod až do školy. Keď som vošla do školy ako keby všetko stíchlo. Ako keby vypli niekde zvuk. Všetci sa pozerali len mojím smerom. Bola som na seba hrdá. Bola som kráľovnou školy. Toto bola moja škola. Všetci títo ľudia mi padali k nohám ako figúrky na šachovnici.
A tam niekde vzadu za všetkými týmito ľuďmi ma čakal ON: Najkrajší chalan z celej školy ktorý patril iba mne a žiadnej inej. Bol dokonalý. Pleť mal hebkú ako hodváb, čierne oči v ktorých by sa mohol človek utopiť, vlasy čierne ani uhoľ a telo manekýna. A bol iba môj. Keď som k nemu prišla tak na mňa obdivne pozrel a riekol: „Vyzeráš skvele ako vždy. Niekedy žasnem ako to tu všetko stíchne keď vchádzaš do školy.“ „Ja viem miláčik ja viem“. A na to ma vzal do náručia a dlho vášnivo pobozkal. Bolo to ako keby sme sa teleportovali z prostredia školy na nejakú lúku kde sme boli iba my dvaja a nikto iný. Bolo to ako keby sme lietali vo vesmíre a nikto a nič okolo ako keby ani neexistovalo.
Nakoniec sa odo mňa odtrhol a povedal že sa musí ponáhľať lebo už zvonilo. Ale bol riaditeľov syn tak si to mohol dovoliť. Ale už bol preč. Netrvalo to ani pol sekundy a bol preč. Nechcela som aby odišiel. Veľmi som ho milovala. Bol taký krásny. Nakoniec som sa musela pohnúť z miesta lebo tu kvôli nemu strávim celý deň a keby som mohla tak to aj urobím. Ale konkurz nepočká. Tak som sa pobrala do telocvične kde na mňa čakal zástup nadšených dievčat ktoré si chceli zaskákať a vôbec nevedeli ako na to. Prvá bola nemožná, prišla v oblečení ktoré som nebrala do úvahy keď chcela byť mažoretkou. Druhá bola príliš tučná. Tretia bola príliš škaredá.. A štvrtá bola nemotorná lebo keď chcela urobiť šnúru tak sa potkla o vlastné nohy. Ostatné baby som prešla bez povšimnutia. Mažoretky musia aj dobre vyzerať nie len pekne tancovať. Keď sme už končili do telocvične vošla malá dievčina. Mala ryšavé vlasy, celkom dobrú postavu ale kus mala bruško. No to by na tom nevadilo ale bola veľmi pekná až príliš pekná a ja nestrpím žiadnu konkurenciu. Prišla k nášmu stolu a povedala: „ Prepáčte že meškám ale nemohla som skôr. Chcela by som sa prihlásiť do vášho klubu“. Moja pohotová odpoveď bola pohotová: Áno slečna Porterová. Ale prišli ste na konci konkurzu a naše členky musia byť disciplinované. A to vy nie ste. Takže dovidenia.“ Aha takže vy vaším členkám nedávate ani šancu?“ odpovedala. „Nie povedala som nie tým ktorí prídu neskoro.“ A otočila som sa na päte a odišla som. Nebudem sa predsa zaoberať takýmito vecami ako sú meškajúce adeptky.
Na hodinách som skoro umrela od nudy. Myslela som na Toma, na jeho bozky, na jeho objatia, na to ako na mňa vždy pozeral keď sme boli spolu. Na tie naše krásne prežité chvíle kedy som mohla byť s ním. Na to ako som šťastná a na to ako mi každý deň dokazuje svoju lásku. Ako vždy z mojich úvah ma vytrhol zvonček oznamujúci koniec vyučovania. Moja cesta mierila do jedálne. Mel a Tiff už boli za mnou keď sme vplávali do jedálne kde sme si šli sadnúť k nášmu obľúbenému stolu keď tu vidím ako je náš obľúbený stôl obsadený tou malou ryšavou dievčinou. Skoro ma z toho trafil šľak. Prišla som k nej že jej pekne oznámim koho to je stôl: „ Prepáč moja ale tento stôl je obsadený.“ Ako to? povedala „ keď som si tu sadala nikto tu nesedel takže to znamená že nebol obsadený. Až teraz je obsadený.“ Tak ta malá bude ešte drzá. „Moja ale tu sedím stále ja lebo som kráľovnou školy tak láskavo zdvihni tu svoju malú riť a sadni si k inému stolu“. „ A ako ma k tomu donútiš?“ povedala s posmešným výrazom v tvári A to ma už totálne nahnevala. Tak som zobrala zo svojej tácky pohár s džúsom a vyliala som jej to na tričko. Ta malá zrudla ako keby zjedla všetky chilli papričky a vybehla von z jedálne ako keby jej horelo za pätami. „To bolo od teba podlé“ ozvalo sa za mnou. Natešene som sa otočila pretože to bol hlas môjho srdca. A tam stál ON. On rytier môjho srdca. Ale jeho oči na mňa pozerali divne. Zamrazilo ma až som sa striasla. Jeho oči ma prebodávali pohľadom ktorým by sa nepozeral ani na najhoršieho nepriateľa. Podišla som k nemu a povedala: „Miláčik ja za to nemôžem. Sedela na mojom mieste tak som nemala inú možnosť. Bola ku mne drzá. Ty dovolíš aby bola ku mne drzá? Ku mne? Láske tvojho života?“. Pozrel na mňa ako keby sa pozeral na nejakú zvlášť odolnú špinu: „Za to že si od teba nedá rozkazovať neznamená že ju musíš verejne ponížiť. Nespoznávam ťa. Ubližuješ ľuďom len preto lebo si myslíš že si viac ako iní. Ale nie si. Si taký istý človek ako všetci ostatní v tejto jedálni.“ Pozerala som na neho a neverila som vlastným ušiam. Láska môjho života ma práve totálne ponížila pred týmito hlupákmi ktorí počúvali každé naše slovo. V jedálni bolo ticho ako v hrobe. Nikto ani len nepípol. „Miláčik ale ja som to tak nemyslela ako to vyzeralo“ povedala som na svoju obranu. „Veď ty vieš že ťa milujem. Hádam sa nebudeme kvôli nejakej sedliačke takto hádať“ povedala som s úsmevom a chcela ho objať ale on sa odtiahol čo už bolo veľa aj na mňa. „Ako na čo sa to tu hráš? povedala som. Hráš sa na nejakého samaritána ktorý obraňuje nejakú hlúpu hus a hádaš sa tu so mnou? So mnou kráľovnou školy kvôli nejakej čo prišla bohvie skade. Môžem mať na prste 10 chalanov a ty sa tu so mnou zahrávaš? Fajn tak si choď za ňou.“ Otočila som sa na opätku a odišla som Ešte medzi dverami som sa otočila a povedala som rozkazovačným tónom: „Ešte som neskončila.“ A odkráčala som si. Cestou na ďalšiu hodinu som stretla tú chuderu ktorá mi práve zničila vzťah a kvôli ktorej som mala roztrhané srdce na kúsky.
Sedela na schodoch a snažila sa vyčistiť to úbohé tričko ktoré som jej práve pošpinila. „Ty jedna malá chudera prac sa z tejto školy. Máš na to 10 sekúnd lebo ťa vyhodím ja.“ Sedela nepohnute na schodoch a vyškierala sa mi do ksichtu tak som ju schmatla za vlasy a ťahala som ju von. Začala kričať, bránila sa, až privolala na chodbu celú jedáleň ale mňa nič nezastaví. Ťahala som ju ďalej ale odrazu ma zdrapili dve silné ruky. Bránila som sa, mňa sa nikto nebude dotýkať a zistila som že mi ruky drží Tom. „Pusti ma ty zviera okamžite ma pusti. Zabijem tu sviňu ktorá mi práve rozbila vzťah. Nikto si nebude ku mne dovoľovať.“ „Nie nepustím kým sa neupokojíš..“ Trvalo asi dve minúty kým ma pustil. Ale medzitým prišiel aj riaditeľ ktorý ku mne podišiel a s pohrebným výrazom v tvári mi oznámil:“ Slečna Dollová robím to nerád ale musím. Táto škola je vážený inštitút a vy sa nesprávate ako mladá dáma ale ako rebelka. Takže vám musím oznámiť že v tejto škole ste skončili.“ V tom okamihu sa mi zrútil celý svet. Oni ma vyhadzujú z vlastnej školy. Toto je moja škola ja som tu kráľovnou. Kvôli jednej mizernej ryšavej. Vtedy do mňa vošlo 1000 voltov. Vrhla som sa na tú malú potvoru ktorá mi zničila celý život. Kopala som, mlátila som okolo seba snažila som sa na ňu dočiahnuť, vyškriabať jej oči. Ale bolo to márne. Tom ma zase zastavil a viedol von dverami z mojej školy. A tam ma položil na chodník ako bezdomovca. Jednoducho ma vyhodil zo školy. Usedavo som sa rozplakala čo je moc, to je moc. Toto len tak nenechám.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár