Pohľady nasledovali pár, démona a zaklínačku, kotúľajúcich sa dolu svahom, až kým nezmizli v tme.
Kdesi za nimi zašuchotalo lístie. Vlci otočili hlavy, uši sklopené, dívajúc sa na mohutné sivo-biele telo ich alfu, ktoré rozhrnulo husté kríky. Bol obrovský, skoro rovnako veľký ako kone, na ktorých sa vozila ich korisť. Dlhá, hustá srsť, ktorá rokmi nabrala na dĺžke, visela z jeho svalnatého tela v chumáčoch.
„Sú preč?“ z hrdla démonického vlka sa vydralo vrčanie.
Pár vlkov zo svorky cvaklo zubami: „Spadli. Mŕtvi. Mŕtvi.“
Démon sa sklonil zo zrázu, sledujúc tmu, v ktorej sa už nič nehýbalo.
„Dobre.“ Napriamil sa a zavyl, pre prípad, že by votrelci predsa len prežili: „TOTO JE MOJE ÚZEMIE!“
Z lesa sa k nemu pripojili desiatky ďalších hlasov: „Naše územie! Naše!“
Darien si ani neuvedomil kedy do neho tá prekliata ženská vrazila. Brechot a skuvíňanie vlkov ho natoľko ohlušilo, že ju nepočul prichádzať, ich pach prekryl ten jej.
Na tom už nezáleží...
Hlas v jeho hlave bol neodbytný.
Si slabší, než som si myslela... Mýlila som sa... Nemýlim sa často. Možno ešte máš nádej. Bojuj.
Démon otvoril oči. Bolesť, ktorá prechádzala jeho telom bola neopísateľná, skoro si želal, aby ho tá prekliata ženská zabila hneď a ušetrila mu to trápenie.
Tá prekliata... ženská...
Tentoraz bol hlások jeho. Prinútil ho pozrieť sa hore na zaklínačku, ktorá ho svojou váhou tlačila k zemi.
Držala sa ho ako o život... vlastne jej o život aj šlo. Pád zo zrázu by ju býval zabil, no on... on bol pre ňu už aj tak mŕtvy.
Do chrbta sa mu zarezávalo ostré kamenie, trhalo kožu aj mäso, mrzačilo jemné krídla. Okolo neho sa rýchlo mihali riedke chumáče trávy, ako sa šmýkal s Cyan pevne zakliesnenou na hrudi.
Márne sa pokúšal nejako zastaviť. Skalnatý zráz bol úplne holý, nikde ani náznak stromu, do ktorého by zaryl pazúry.
Opäť zavrel oči. Radšej tú bolesť prečká bez toho, aby sa musel dívať na človeka, ktorý ho zabije.
Cyan sa démona držala tak pevne, ako len vládala.
Všade okolo nej sa rozprestieralo more malých a veľkých kameňov, všetky ostré ako britvy. Pár z nich sa jej pri náraze oškrelo o lýtka a pretrhlo kožu.
Nedokázala si predstaviť, akú bolesť musel zažívať tvor, na ktorom bezpečne sedela a radšej sa ani nepokúšala hádať. Bol to jej protivník, démon, to áno, no ona nebola zbytočne krutá. Na to boli na svete iní, nie zaklínači.
O chvíľu to prejde...
Pomyslela si, akoby démon dokázal čítať jej myšlienky.
Už o chvíľu... hneď ako...
Tenkú niť jej myšlienok pretrhlo hlasné zavytie, rozliehajúce sa po okolí. Mrazilo ju až ku kosti, no bola si istá, že vlci za nimi zo zrázu neposkáču.
Pozornosť opäť venovala démonovi, no tento krát sa zarazila. Čosi na tom, ako sa tváril ju vyvádzalo z miery. Natoľko, že ani nevšimla, kedy kamenie nahradila hustá vlhká tráva a oni konečne zastali.
Darien zaskučal: Bol vďačný, že zráz sa konečne skončil, no studená rosa, ktorá si z trávy našla cestu do rán, v nich pálila ako oheň.
Aspoň, že to nebude trvať dlho...
Zaklínačka nad ním sa však nehýbala. Dívala sa naňho zamysleným pohľadom, študovala ho.
Čo to robí...? Prečo ne...
Jeho vlastný hlas prerušil ten cudzí.
Nemá meč! Útoč, rýchlo!
Darien by si to sám nebol všimol. Naozaj nemala meč! Musela ho stratiť pri páde! Možno keby bol dosť rýchly, dosť silný... mohol by prežiť. Z hĺbky hrude sa mu vydral ryk.
Strach a hnev. To jediné videla v démonových očiach. Zarazilo ju to. Všetci démoni, ktorých doteraz stretla, neboli nič viac než krvilačné beštie. Riadili sa pudmi, robili len to, čo im ich inštinkty povoľovali. Boli síce inteligentné, niektoré viac, iné menej, no aj tak ich z väčšej časti ovládalo to zvieracie. Presne ako jej kôň.
Bola síce pravda, že s démonmi ako tento, zaklínači ich volali „vyššími“, sa doteraz nestretla, pretože sa ľuďom vyhýbali, no kdesi v podvedomí si predstavovala, že sa od svojich menej inteligentných bratov nebudú až tak líšiť. Nečakala, že sa budú báť alebo nenávidieť, alebo že to vôbec dokážu...
Asi by som si mala opäť prečítať Príručku.
Z myšlienok ju vytrhlo vrčanie. Pomyslela si na vlkov, no potom si uvedomila, že zvuk pochádza od démona.
„Ou... nepustím ťa. Márna snaha...“ Všetky pokusy zhodiť ju ostali presne tým, pokusmi.
Darien zreval od hnevu. Bol príliš slabý. Zaklínačku zo seba nedokázal dostať. Bol koniec.
„Tak ma už zabi!“
Cyan sa zamračila.
Nemôžem uveriť, že to robím...
„Prečo nebojuješ?“ Jej stisk nepovolil. Nemienila tvora pustiť, no bola zvedavá. Majstri, ktorí ju pred rokmi trénovali, jej síce často vraveli, že zvedavosť zabila zaklínača, no to ju nikdy predtým nezastavilo. Večne pchala nos tam, kam nemala...
Ďalšie zavrčanie.
„Nie som hlupák. Nebudem bojovať márny boj. Vyhrala si...“ jeho pohľad sa pri tých slovách zmenil z hnevu na obyčajnú rezignáciu.
Vzdal sa...
Nikdy predtým sa žiadny démon dobrovoľne nevzdal.
„Nerozumiem. Prečo toto všetko?“
Nepočúval. Jediné čo vnímal bola bolesť a pach ženy, ktorá ho tlačila k zemi. Takto zblízka bol neuveriteľný. Mágia, oceľ a pot sa miešali do čohosi dokonalého. Zhlboka sa nadýchol a opäť vydýchol.
„Jašterička, vnímaš ma vôbec?“ zvraštila obočie, keď sa hruď, na ktorej sedela dvihla.
Uprel na ňu pohľad.
„Prečo? Ľudia v tom meste... zaslúžia si to, čo majú. Za všetko si môžu sami.“
„Žiadny z nich ti neublížil. Si mocnejší než hociktorý z nich.“
Odvrátil zrak.
„Teraz áno. No ani ja som vždy nebol taký, ako som dnes.“
Odfŕkol a znovu uprel zrak na svoju protivníčku.
„Nedokážem ani spočítať koľko krát sa ľudia snažili brániť predomnou svoje deti... kričali, prosili, niektorí sa dokonca snažili bojovať... akoby im to mohlo pomôcť...“
„Čo to má spoločné s...?“ Zrazu jej to došlo.
Nahnevane zasyčal.
„Ja som ich mal ušteriť... no čo urobili oni, keď ich o život prosila moja matka? Ušetrili ju snáď?“
Na chvíľku stíchol, akoby premýšľal o svojich ďalších slovách.
„Stále keď ma prosili...“ jeho hlas bol tichý, takmer šepot. Zaklínačka mala čo robiť, aby ho počula. „... zabil som najprv deti, aby ich rodičia pochopili. Aby videli kto zaplatí za ich chyby, za ich krutosť. Aby sa museli dívať na smrť najdôležitejších bytostí vo svojich biednych životoch, tak ako som sa kedysi musel dívať ja...“
Cyan nemala slov. Démon, ktorý cíti. Démon, ktorý nenávidí. Nikdy predtým sa nestretla s ničím podobným. Dokázala pochopiť jeho bolesť, sama kedysi stratila rodičov...
„Zabil si desiatky ľudí...“
„Oni nás zabili tisíce...“
Mal pravdu. Zabíjať beštie bolo nevyhnutné... no možno neboli všetky beštie beštiami.
Zhlboka si vzdychla.
Týmto sa teda doma nepochválim...
Darien si uvedomil, že váha, ktorá ho tlačila k zemi sa pomaly dvihla. Pomaly sa posadil a neveriacky na ženu zazeral.
Čo to robí...? Je to trik?
„Počkaj. Nemykaj sa toľko...“ pokúsila sa démona dotknúť, aspoň čiastočne zahojiť rany, ktoré utŕžil. Jej dlane zažiarili jemným svetlom, pomaly vsakujúcim do jeho tela.
„Je zvykom zaklínačov liečiť svojich súperov predtým, než ich zabijú?“ v jeho hlase sa skrýval štipľavý podtón, ktorý Cyan nemohla prepočuť.
Chápala ho. Ani ona by neverila nepriateľovi.
„Nie. No neplánujem ťa zabiť.“ Uprela naňho tvrdý pohľad. „Odídeš odtiaľto a nikdy viac sa nevrátiš. Ak ma opäť zavolajú aby som im priniesla tvoju hlavu, neušetrím ťa.“
„Prečo? Nedáva to zmysel... zaklínači sú predsa...“ žena ho prerušila.
„Sú ľudia. Zabíjame beštie, no to neznamená, že sme len tupí svalovci, ktorí sa oháňajú mečom. Chápem tvoj hnev, no pomsta sa tu končí. Nemá zmysel nechať sa ňou pohltiť.“
Darien prikývol. Nemohol uveriť, aké ho stretlo šťastie.
Možno nie sú vrahovia... nie všetci...
„Dlhujem ti život.“
„To hej... hlavne sa tým nikomu nechváľ. Nechcem sa medzi beštiami presláviť ako amatér.“
Usmial sa.
Musela uznať, že aj napriek šupinám a zubom nevyzeral najhoršie...
„Chápem.“ zasmial sa. „Je ešte niečo čo môžem urobiť?“
Zamyslela sa.
„Myslím, že áno...“ Vystrela k nemu ruky.
Týmto sa doma naozaj nepochválim...
(( Koniec. Zatiaľ... )
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
norry
24. 5.mája 2011 01:51
Ešte, ešte, ešte!
Napíš svoj komentár