Zaklínačka (kus druhý)

Ďaleko za mestom, na jednej z mnohých skál lemujúcich okolité lesy, sedela prikrčená postava. Nohy, zakončené tromi ostrými pazúrmi, voľne viseli zo skaly. Úhľadne zložené kožené krídla lemovali svalnaté telo ako plášť, dokonale šitý na mieru. Okolo pokrčených kolien bol obtočený dlhý hladký chvost, ktorého konček sa sústavne nepokojne mykal. Sivé šupiny, pokrývajúce telo tvora, sa v ohnivom svetle slnka matne leskli. Driek a nohy boli zakryté roztrhanými zdrapmi čohosi, čo mohlo byť kedysi dávno ľudským oblečením.
Tu, vo svojej jaskyni, skrytej hlboko medzi šikmými skalami sa démon cítil bezpečne. Bola jeho domovom už roky. Sem si netrúfol žiaden človek ani zaklínač.
Dnes sa však Darien cítil nesvoj. Po lesoch sa šírili chýry o všetkom čo sa v kraji udialo, stačilo len vedieť ako im naslúchať. Podľa nich sa v kraji objavil ďalší zaklínač. Nervózne švihol chvostom zo strany na stranu.
Démona podobné správy neznepokojovali, so zaklínačmi si stále dokázal hravo poradiť. Aj tak to väčšinou boli len obyčajní hlupáci, presvedčení, že tých pár kúzel, ktoré sa naučili zamknutí doma v komore im vynesie rýchly zárobok. Pár krát sa stretol aj s mágmi, ktorí sa zúfalo snažili stať dedinskými hrdinami, aby si mohli momentom slávy vynahradiť roky strávené s nosom v knihách. Tí sa rýchlo presvedčili, že teória je od praxe na míle vzdialená.
Tento zaklínač bol však iný, Darien o ňom počul už mnohokrát predtým. Z iných krajov sa šírili zvesti o niekom menom Cyan, vraj nadaný bojovník a mág, ktorý vlastnoručne skántril už desiatky vampírov a démonov bez rozdielu. Jediným rozdielom bola cena, ktorú si za ich hlavy pýtal. Zdalo sa, že smrť mnohých beštií dostala meno...
„Meno... Ktorý muž by si dal takéto meno...?“ Démonovi sa na perách objavil úsmev, ktorý odhalil dva rady ostrých tesákov. Smiešne meno nepriateľa ho však nijako neukľudnilo. Dobre vedel, prečo zaklínač zavítal práve do tohto kraja...
Naklonil hlavu, pozorujúc v diaľke mesto, ktorého strechy odrážali žiaru zapadajúceho slnka. Pod vrstvou šupín a pazúrov cítil niečo, čo len málokedy predtým. Obavy, hlodajúce v jeho vnútri ako nenažraný potkan.
Znovu sa pousmial, v snahe potlačiť nepríjemné pocity. Ladným pohybom sa postavil a zvrtol smerom k vchodu do jaskyne. Nikdy predtým sa na zaklínačov a podobných rádoby hrdinov nepripravoval, no v tomto prípade, keď protivníka zďaleka predstihli chýry, mu inštinkt nedovolil riskovať.

Samotná jaskyňa, ktorú démon obýval, nedosahovala ani len veľkosť obyčajného sedliackeho domu. Nanajvýš tak jednej izby, no jemu to stačilo.
Steny tvorila obyčajná šedá skala, priam až neuveriteľne hladká vďaka vode, ktorá neprestajne stekala z vrcholov hôr. Dekorácia, ak sa tak dali nazvať zdrapy látok porozhadzované po zemi, bola viac než strohá. Okrem tých sa po jaskyni váľali už len dôkladne vyčistené škeriace sa lebky.
Vzadu v najtmavšom kúte, v priestrannom výklenku, ležala hrubá vrstva kožušín, ktoré kedysi patrili lesným vlkom, ktorých bolo v kraji neúrekom. Vlky síce boli vo všeobecnosti tvory inteligentné, no jedna z miestnych svoriek precenila svoje sily a trúfli si naňho. Ich kožuchy mu teraz slúžili ako pohodlné lôžko, mäkké, ktoré navyše príjemne hrialo aj v tých najtuhších mrazoch.
Démon si vedľa svojho lôžka kľakol a odhrnul nabok vrchnú vrstvu kožušín. Vytiahol spod nich malú truhličku, ktorú mu kedysi dávno zanechala matka. Vyzerala úplne obyčajne, svetlé drevo bolo neodborne pospájane do formy kvádra. Jedinou vecou, ktorá by sa dala považovať za výnimočnú, boli striebrom olemované magické runy, bezchybne vyryté na veko. Vďaka ich kúzlu dokázala truhlička presne rozpoznať svojho majiteľa, ktorému ako jedinému povolila prístup k svojmu obsahu.
V tejto chvíli jej majiteľ opatrne položil dlaň na zámok. „Otvor sa.“ zašepkal, načo zámok ticho cvakol a veko sa odchýlilo. Truhlička bola na prvý pohľad plná smetia a nepotrebných čačiek. Na jej dne ležalo pár zažltnutých zvitkov, rôzne fľaštičky a prívesky a pár obrúsených farebných kameňov.
Práve kamene upútali Darienovu pozornosť. Chvíľu sa na ne nemo díval. Presne poznal schopnosti oboch z nich, no ani vo sne by mu nenapadlo, že ich niekedy skutočne použije. Prstami siahol do truhličky a o pár sekúnd už v pazúroch prevracal prvý z dvojice. Krvavočervený kameň mu v dlani jasne žiaril, v jeho vnútri akoby tancoval živý plameň, jemne ponárajúci celú jaskyňu do oranžového svetla.
V tej chvíli démona zmrazil pocit neistoty. To, ako mágia v kameňoch funguje poznal viac než dôkladne, no s mágiou samotnou nemal nikdy praktické skúsenosti. Nedovládal čary a bol zmierený s faktom, že ich ovládať ani nebude.
Čo ak je príliš slabý? Čo ak sa... Nie! Potichu zavrčal. Nie je čas na pochyby!
Pazúry na pravej ruky vytiahol do ich plnej dĺžky. Dlaňou si prešiel po jemných šupinách na hrudi, až zastal presne na mieste kde cítil rýchly tlkot svojho srdca. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a vtlačil pazúry hlboko medzi svaly. Musel zaťať zuby, aby sám seba udržal v tichosti, kým sa silou vôle nútil tlačiť hlbšie pomedzi rebrá. O pár sekúnd ich s bolestným zasyčaním vytiahol. Kameň si prehodil do pravej dlane, kde kameň pri styku s krvou zažiaril. Démon ho mocným stiskom rozdrvil, až kým mu miniatúrne črepiny nepadali pomedzi prsty a v dlani necítil horúčavu, ktorá bola dovtedy uzamknutá v jeho vnútri. Zavrel oči. Aj keď to bolo v jeho mysli viac než hanebné, viac by sa asi nedokázal dívať.
Dlaň spolu s úlomkami pritlačil na ranu, ktorú si ešte pred minútou sám spôsobil. Bolesť, ktorá sa mu v tej chvíli prehnala celým telom bola neuveriteľná. Chvíľami mal pocit, že sa z jeho vnútra pokúšajú vydrať na povrch stovky horúcich ihiel, inokedy sa mu zdalo, že on sám horí. Všetka hrdosť z neho v tej chvíli vyprchala, kolená sa mu podlomili a z hrdla sa vydral neľudský rev, dokonale vystihujúci agóniu, ktorú zažíval. Našťastie preňho bolesť trvala len pár minút, kým sa mágia v kameni prispôsobila svojmu novému pánovi a potom máličko ustala.
Darien sa pomaly posadil, celým jeho telom zmietala triaška. Odvážil sa otvoriť oči a obzrieť si výsledok svojho konania. Na hrudi mu zívala hlboká krvácajúca rana, no úlomky boli preč. Ešte ostával jeden kameň.
To slabé v ňom sa postavilo na protest. Nie, nie, už dosť! Nezvládnem to... druhý už nie!
Slaboch! Niečo iné v ňom sa náhle postavilo na odpor. Ak ťa zastaví trochu bolesti, ako sa chceš postaviť zaklínačovi?! Chceš snáď zdochnúť? Takto sa nikdy nepomstíš!
Démon zreval a ohnal sa po truhličke, ktorá ležala na studenom kameni len pár metrov od neho, presne nadosah. Drevo sa pri mocnom údere rozletelo na kusy a on v dlani zvieral druhý z kameň z páru. Tento, narozdiel od predchádzajúceho, ostával chladný. Vnútri tmavofialového oválu sa lenivo prelievala hustá čierna tekutina.
Znova stisol zuby, až mal pocit, že sa každú chvíľu rozdrvia samy o seba. Pazúry, tentokrát tie na ľavej ruke, zaryl hlboko do svojho pravého predlaktia. Z rany sa začala liať tmavá krv, no on na to nedbal.
Tak ako predtým, aj druhý kameň rozdrvil na tenké úlomky, z jeho vnútra sa vyliala tá chladná tekutina, ktorú nechal tiecť priamo do otvorenej rany. Úlomky po jednom zasúval medzi boľavé svaly. Stačil však jediný kontakt s jeho telom a kameň sa okamžite rozpadal na prach, miešajúci sa s brečkou tmavej krvi a ešte tmavšej tekutiny, ktorá pomaly vsakovala, až kým po nej neostala ani stopa.
Darien potichu vzdychol, rukou sa mu šíril zvláštny chlad. Kdesi hlboko v ňom sa znova ozval strach, pocit, že čosi nevyšlo. Už-už začínal znova panikáriť, no vtom sa rany začali zaceľovať. Bolo to také náhle a neočakávané, až s ním myklo.
O pár sekúnd neskôr si konečne uvedomil, že všetka bolesť je preč. Pomaly pohol prstami, vytiahol a znova zatiahol pazúry. Všetko bolo v poriadku. Na jeho perách sa zjavil víťazoslávny úškrn.
Slnko medzitým úplne zapadlo a les ticho šumel, tak ako každú noc. On aj vzdialené mesto boli teraz osvetľované jedine svetlom mesiaca.
Démon pomaly prešiel sa samý okraj skál, roztiahol mohutné krídla a s ľahkým odrazom vzlietol ponad les. Prudko zamával krídlami a vyletel vyššie, odkiaľ už pokračoval len pokojným kĺzavým letom. Nemusel sa ponáhľať, vedel, že korisť mu neutečie.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu