Kývla stráži a obrovská drevená konštrukcia sa za ňou zavrela. Ocitla sa na širokej vyľudnenej ulici, kde jej do nosa okamžite udrel pach kanálov, hniloby a lacného alkoholu. Zvraštila tvár. V meste nebola ani len minútu a to sa jej už začínalo hnusiť. Akoby nestačilo, že na ňu čaká miestna obluda, muselo to tu celé ešte aj smrdieť.
Z úzkych uličiek a prevlhnutých domov na ňu podozrievavo zazerali ľudia v otrhaných handrách. Opilci, zvráskavené stareny a usoplené decká. Zo všetkých strán sa ozýval nespokojný šepot.
Za tie roky si zvykla a naučila sa nevenovať tomu pozornosť. Dobre vedela, ako ju títo ľudia vidia.
Obyčajní poddaní, špinaví a hladní, vedeli o zaklínačoch svoje. O tých klamároch a šarlatánoch, ktorí sľubujú zbaviť ich pohromy, no keď príde na činy, zmôžu sa akurát tak na hovno, prípadne sa nechajú zožrať tým, čoho prišli mesto zbaviť. A ktorí navyše, ak sa toho dožijú, berú plat z mestskej kasy, ktorú plnia práve tí najchudobnejší.
Pokrútila hlavou. Na hlboké úvahy o nespravodlivosti sveta nemala čas. Popchla žrebca k najbližšiemu žobrákovi. „Ktorým smerom je radnica?“ so zdvorilým tónom sa neobťažovala. Načo aj? Tento to aj tak nerozozná, pomyslela si.
Muž, ledva sa opierajúci o stenu, si ju pomaly premeriaval, až kým jeho pohľad nezastal na zvierati, na ktorom sedela.
Žrebec odfŕkol, pričom mu z nozdier vyletel kúdol dymu. Starec sa zatriasol a tuhšie zovrel hrdlo fľaše, plnej akéhosi odporne páchnuceho alkoholu. Chvíľu sa, okrem nemého súboja vôlí medzi opilcom a démonom v podobe koňa, nedialo vôbec nič.
Cyan si už začínala myslieť, že žobrák je zrejme hluchý, strachom onemel, alebo mu chľast vypálil do hlavy až príliš veľkú dieru, no ten, na jej veľké prekvapenie, po dlhej chvíli ticha dvihol roztrasenú ruku. Krivým prstom ukázal na jednu z ulíc, o ktorej sa mohla len domnievať, že vedie do centra mesta.
Ani sa neunúvala poďakovať. S neskrývaným odporom a vydala sa ukázaným smerom. Žobrák za ňou pozeral, až kým nezmizla za najbližšou zákrutou, upil si z fľaše riadny dúšok a po niekoľkých sekundách sa v mrákotách zošmykol popri stene.
.....x.X.x.X.x.X.x.....
Čím ďalej od hradieb, tým krajšou sa ulica stávala. Udupaná hlina zmiešaná s páchnucim kadečím sa pomaly menila na dláždený chodník, ošúchané drevené chatrče postupne vystriedali útulné murované domčeky.
Cyan odľahlo, keď pred sebou po chvíli skutočne zbadala veľkú dvojposchodovú budovu, s množstvom malých a väčších okien, radnicu. Jemne potiahla otaže a kôň poslušne zastal pred drevenou bránou.
Žena ho láskyplne potľapkala po šiji a zošmykla sa zo sedla. Vykročila smerom k dverám, no zviera nespokojne zafŕkalo.
„Snáď nemáš strach?“ prihovorila sa mu s úškrnom. „Nebuď hlúpy. Myslíš, že si na teba niekto trúfne?“ usmiala sa a pohladila jediného priateľa, ktorý jej za tie roky ostal. Bolo jej jasné, že s prichádzajúcim súmrakom pribúda aj zlodejov, striehnucich na príležitosť obohatiť sa na úkor hlupákov, no pochybovala, že by sa niektorý z nich odvážil priblížiť k ohnivému žrebcovi.
Ďalšie zafŕkanie.
„Neboj sa, nik ťa neukradne.“ Opäť ho letmo potľapkala a vykročila smerom k ťažkým dverám budovy.
Vstupná hala radnice bola veľká, honosne zariadená, kruhová miestnosť, nič menej Cyan nečakala. Po celom obvode miestnosti sa nachádzalo množstvo dverí, vedúcich do všetkých smerov. Podlaha bola od steny k stene pokrytá hrubým bordovým koberecom, ktorý dokonale ladil k zvyšku zariadenia z tmavého dreva. Obe strany boli lemované schodmi, vedúcimi na ďalšie poschodie.
V strede miestnosti sedel za stolom mladý úradník, určite nemal viac než dvadsať, zapisujúci čosi do hrubej knihy. Pri zvuku otvárajúcich sa dverí odtrhol pohľad od práce.
„Ó... to... to ste vy...?“ vyjachtal.
Cyan k nemu namrzene pristúpila. Na podobné reakcie bola zvyknutá, no zväčša prichádzali od poverčivých sedliakov, nie od tých, ktorí ju do mesta pozvali.
„Ja vás... eh... teda starosta vás srdečne víta...“ ozval sa znova, tento krát trocha odvážnejšie.
„Chcem s ním hovoriť.“ prerušila ho tónom, ktorý nedával na výber.
Mladík sa odhodlane vzpriamil. „Starosta vás už očakáva...“.
„O tom nepochybujem...“ Zaklínačka sa vzpriamila do svojej plnej, nie príliš pôsobivej výšky, prešla okolo stola a pomaly prešla ku schodom.
„Sú to tretie dvere, pani. Tie...“ jej pohľad ho na pár sekúnd umlčal. „Tie v strede...“
Vduchu si povzdychla. Mladík pôsobil vcelku milo a energicky, dokonca jej ani nepripadal ako úplný hlupák. Možno by ho aj pozvala do najbližšieho hostinca na pár, pravdepodobne odporných pív, no najprv bolo treba vyriešiť iné záležitosti.
Hneď ako vyšliapala tých pár schodov na poschodie, dvere v strede sa otvorili. Vystúpil z nich postarší muž, bezpochyby starosta. Nebol obzvlášť vysoký, no možno za to mohla zhrbená postava. Na hlave mu svietila výrazná plešina, ktorú sa nesnažil nijako zakryť. Asi mal iné starosti. Jeho čelo bolo popretínané nespočetným množstvom vrások, ktoré spolu s kruhmi pod očami dotvárali dojem unaveného starca. Jeho pohľad okamžite upútala žena.
„Ach, zaklínačka. Vítam vás! Ako dobre, že ste už tu! Poďte, prosím.“ Ustúpil, aby mohla vojsť do jeho pracovne. „Neviete si predstaviť aký som rád, že ste sa rozhodli reagovať na môj list a prišli tak rýchlo. Skôr než som si trúfal dúfať...“ vyzeral skutočne šťastný, že ju vidí.
Cyan sa pred ním mierne uklonila, toľko zdvorilosti v sebe nájsť dokázala, a vošla.
„Nesadnete si?“ ukázal na voľnú stoličku, len čo sa za ňou dvere zavreli.
„Nie, ďakujem. Bude lepšie, ak nebudeme strácať čas. Podľa vášho listu tuším, že tu máte vážny problém, tak bude lepšie, keď sa pustím do práce čím skôr,“ darilo sa jej držať tón v rovine slušnosti, aj keď na to nebola zvyknutá.
„Tak dobre,“ povzdychol si starosta. „Problém je s... vlastne ani sami nevieme, čo to je. Niektorí tvrdia, že vampír.“
Zaklínačka prekvapene nadvihla obočie. „Vampír? Tú možnosť môžem s istotou vylúčiť.“
„Ako to môžete vedieť už teraz?“ Starosta vyzeral zaskočene. Zrejme toho o vampíroch vedel asi toľko, koľko ten žobrák, ktorého sa pred bránou pýtala na cestu.
„Pri všetkej úcte, pane, nemyslím si, že by sa nejaký zabýval práve v tomto... meste. Oni, zubatí, majú radi luxus a toto mesto... skrátka si nemyslím, že by sa sem nejaký vampír obťažoval.“ Pri myšlienkach o tom, čo z mesta zatiaľ videla, ju napádali všelijaké pestré prirovnania, no pre istotu volila tie najmenej dráždivé.
Muž len pokrčil plecami. „Ľudia sú poverčiví, poznáte to. Vampírov vidia všade... Napríklad pred pár mesiacmi tadeto prechádzal taký...“
„Mohli by sme sa vrátiť späť k vášmu problému?“ Posledné, čo zaklínačka potrebovala bolo, aby sa jej pán zarozprával.
„Ach, iste, iste. Odpusťte...“ mierne kývol hlavou. „V meste sa už dlhý čas strácajú ľudia. Najprv sa to nedialo často, no v poslednom čase zmiznutí pribúda. Skoro každý týždeň zmizne niekto ďalší, niekedy si tá... vec trúfne aj na celé rodiny. Občania majú strach...“
„Prečo ste o pomoc nepožiadali skôr? Beštia vám žerie ľudí a vy sedíte na zadku...?“ opýtala sa zdesene Cyan.
Starosta prešliapol z nohy na nohu. „Predtým mŕtvych nebolo toľko a... mizli len ľudia z okolia hradieb. Keď si netvor trúfol ďalej za hradby poslal som po zopár vašich kolegov, no žiadny z nich ho ani len nevidel. Mesto nemá dosť peňazí na takéto...“
„Rozumiem.“ Nemilosrdne ho prerušila. O tomto meste si utvorila mienku pár sekúnd po tom ako sa za ňou zavrela brána a starosta zatĺkol posledný klinec do pomyselnej rakvy. Samozrejme, že sa o problém začal zaujímať, až keď sa dotkol tých bohatších.
„Počul som o vás samé dobré chýry, vraj ste medzi zaklínačmi jedna z najlepších...“ starostov hlas v sebe skrýval veľkú nádej.
„Budem potrebovať viac informácií. Všetko čo o tom tvorovi viete. Každá maličkosť mi pomôže zistiť, s čím máme dočinenia,“ prehovorila Cyan po chvíli, ktorú strávila premeriavaním si starostu.
„Iste!“ Muž vyskočil až prekvapivo svižne sťaby mladík a začal prehrabávať kopy spisov a pergamenov, pod ktorými sa prehýbal jeho stôl. O pár sekúnd jej pred nosom zamával zvitkom, stočeným do úhľadnej rolky. „Tu je všetko. Všetko čo o ňom vieme. Nie je toho síce veľa, no snáď to pomôže.“
Zaklínačka mu zvitok vyšklbla z ruky. „Ak mám byť úprimná, čakala som niečo viac.“
Starosta len pokrčil plecami. „Skoro nik tú vec nevidel... a tí, čo ju videli, vám o tom už nepovedia.“
Cyan prikývla. Musela sa skrátka zmieriť s tým, že sa bude nahánať za miestnou potvorou, ktorou matky strašia decká, keď nechcú poslúchať, a ktorá v skutočnosti nemusí ani existovať. Ľudská poverčivosť robila divy. „Uvidím, čo sa dá robiť,“ povedala stroho a zvrtla sa na päte.
„V hostinci na konci ulice je pre vás pripravená izba, pani...“ ozval sa za ňou starostov hlas, no ona sa neunúvala odpovedať.
S dupotom zbehla dole schodmi a okolo mladého úradníka. Ten jej ledva stihol zaželať príjemný večer, než zmizla medzi dverami.
Pohľad jej padol na zvitok, ktorý zvierala v dlani. Príjemný večer, pomyslela si, to určite...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ardonaiel
10. 11.novembra 2010 00:45
super! teším sa na ďalšiu časť
Napíš svoj komentár