Nemohla uveriť tomu, čo sa jej odohrávalo pred očami. Ešte pred pár sekundami jej žrebec tlačil démona k zemi a ona sa s istotou usmiala, presvedčená, že tento boj vyhrala.
Démon bol mladý a neskúsený, určite ešte nestretol zaklínača so skutočným výcvikom.
No teraz, priamo pred jej očami, sa tento slabý a bezmocný tvor dvíhal zo zeme. Napriek všetkým ranám, ktoré utŕžil a krvi, ktorú stratil sa dokázal vzoprieť sile, ktorou ho jej spoločník držal.
Rovnako ako ona ostal zaskočený aj jej žrebec. Inštinkty, ktorými sa riadil vďaka svojej zvieracej povahe nepripúšťali možnosť, že by oslabený protivník dokázal odporovať jeho sile. O to väčší bol šok, keď telo vykĺzlo spod jeho pazúrov a o pár sekúnd neskôr sa obratom ocitlo na jeho šiji.
Darien so zaťatými zubami tlačil proti sile svalnatého zvieraťa nad ním. Potichu zaskučal, keď sa pazúry žrebca zaryli hlboko do jeho chrbta, priamo medzi citlivé krídla. Aj napriek bolesti však kdesi v hĺbke duše pocítil úľavu a maličkú iskričku nádeje, keď ostré hroty skĺzli po šupinách a on unikol z drvivého zovretia.
Zaútoč! Ublížil ti! Bráň sa! Zaútoč! Zabi ho! Načo ešte čakáš?! Zabi ho! Zabi ho! Zabi ho! Zabi ich všetkých! Všetkých, ktorí ubližujú! Všetkých do jedného! Zabi ich!
Tentokrát znel jeho vnútorný hlas cudzo. Plný hnevu a nenávisti, lačný po krvi, túžiaci po pomste...
Prudko sa zvrtol, odrazil sa od zeme a s hrdelným vrčaním sa vrhol na druhého démona, ešte prv, než sa stihol zvážiť to, čo mu hlas našepkával.
Skočil.
Jeho pazúry sa zaryli do tvrdého svalstva a on škriabal, hrýzol, trhal. Pod dlaňami cítil drsnú srsť, ktorá sa pomaly sfarbovala dočervena. Krv stekajúca po jeho rukách príjemne hriala.
Do riti! Do riti! Do riti!
Cyan bežala ako zmyslov zbavená v snahe dostať sa čo najbližšie k zápasiacim beštiám. Nemohla uveriť tomu, čo sa práve stalo.
Napadol ho... on ho naozaj napadol...! DO-RI-TI!
V tejto situácii by nepomohlo ani zaklínadlo, ešte by ním trafila svojho žrebca. Nič iné než si zmrzačiť koňa jej ku šťastiu nechýbalo.
S krikom tasila meč, stále uzatvárajúc vzdialenosť medzi ňou a démonmi.
Obzri sa, jašterica. Notak! Sem sa pozri!
Ženský krik prenikol Darienovou mysľou ako letiaci šíp. Jeho pohľad padol na zaklínačku, ktorá sa k nim plnou parou rútila.
Práve tá krátka chvíľa stačila na to, aby sa žrebec so škrekom vztýčil na zadné, divoko mávajúc prednými labami. Pazúry ako britvy sa démonovi zakliesnili do bokov, zanechávajúc po sebe hlboké ryhy.
Darien zasyčal a padol na zem. Našťastie nebol z tých, ktorí by sa nepoučili z predchádzajúcich skúseností a stihol uskočiť práve vo chvíli, keď na miesto, kde bola ešte pred sekundou jeho hlava, dopadol žrebcov mocný úder.
Aspoň, že toto vyšlo!
Zaklínačke odľahlo, keď videla, že jej žrebcovi sa podarilo démona striasť. Nespomalila ani keď si popod nos mrmlala zaklínadlo. Teraz keď od seba boli beštie v bezpečnej vzdialenosti, mohla zaútočiť aj ona.
Ukážem ti pár trikov, šupinatý bastard...!
Darien sa vyskočil na rovné nohy práve včas nato, aby zazrel ako zaklínačka nemo otvára ústa.
Čaruje! Bež, bež, hýb sa! Preč!
Zvrtol sa a dal sa na útek. Ohňu, ktorý vzbĺkol pod jeho nohami sa však už vyhnúť nedokázal. Každučký centimeter jeho tela zaliala neznesiteľná horúčava, sálajúca z plameňov, ktoré ho pohltili.
Nepoddávaj sa tomu. Bolesť pominie. Teraz uteč, zachráň sa!
Znova ten hlas. Taký cudzí, taký zvláštny. Čím viac k nemu hlas hovoril, čím viac z neho počul, tým viac vzdialený démonovi pripadal... no teraz mal pravdu.
Darien zavyl, tvár mal pokrivenú ukrutnou bolesťou. Napriek tomu všetkému však cítil ako v ňom moc kameňov slabo pulzuje a v tejto chvíli bol za ňu neskonale vďačný.
Zaklínačka vyslovila zaklínadlo. Vedela, že démon čary rozpoznal. Videla strach ktorý sa mihol v jeho očiach tesne pred tým, než sa dal na útek.
Bolo však neskoro. Pod nohami mu vytryskol plameň, ktorý vytvorila.
Konečne mi je to kúzlo na niečo dobré. Pomyslela si s úškrnom na perách.
Nepriateľ jej na moment zmizol z očí, plamene jej zabránili vo výhľade, no aj napriek tomu sa rozosmiala. Vykríkol.
Chce mi ujsť...? Márna snaha... zbabelec.
„Zbabelosťou nikoho neohúriš, beštia! Bež si zachrániť život, tak ako všetci tvoji príbuzní. Tak či tak ťa dostanem!“
Rozbehla sa v ústrety šľahajúcim plameňom.
Blížila sa. Počul jej kroky, počul jej tep a počul jej smiech. Škodoradostný, pohŕdavý smiech.
Nie je zbabelosť zachrániť si život, aby si sa mohol vrátiť a bojovať ďalej. Kým si živý existuje nádej. Kým dýchaš... hnev v tvojich žilách potečie ďalej... a nakoniec zvíťazí!
Teraz mu už bolo jasné, že hlas, ktorý počuje nepatrí jemu. Jeho vlastný vnútorný hlas bol hrubý a chrapľavý. Dokonalá imitácia toho, ktorý sa mu pri reči dral z hrdla.
Tento nový hlas bol iný, melodický. Znel skoro... žensky?
Nevedel kedy prebehla táto zvláštna zmena, no teraz nemal čas zamýšľať sa nad tým. Musel si zachrániť život. Ujsť ako zbabelec.
Moc kameňov vytrhla jeho telo z chvíľkovej nečinnosti a donútila ho opäť sa rozbehnúť.
Hradby boli na dohľad.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
@ardonaiel : Ale niééé, ešte si Darienko trochu pobehá. Dokonca si tam aj robím okienko aby to mohlo nejako pokračovať ďalej
Napíš svoj komentár
siedmy kus potešil