Zariadenie izbietky tvorila jediná úzka posteľ, stôl a dve stoličky, no jej to bolo jedno. Nepotrebovala nič viac, len miesto kam si môže sadnúť a kde bude mať aspoň chvíľu svätý pokoj. Na stole horelo pár sviec, ponárajúcich miestnosť do slabého blikotajúceho svetla, odrazy ich plameňov tancovali na stenách.
Cyan mala na kolenách mala rozprestrený zvitok, ktorý jej dal starostu. Od samého začiatku vedela, že informácií o beštii nebude veľa, no ako sa ukázalo, bolo ich ešte menej, než pôvodne čakala.
„Absurdné.“ povedala, akoby stenám okolo. „Nič o tom tvorovi nevedia, aj keď ich loví už tak dlhý čas...“
Nemala poňatia čo robiť. Ako mohla bojovať s niečim, na čo nebola pripravená? Vlastne sa na to ani nemala možnosť pripraviť. Koniec koncov, beštiou mohlo byť čokoľvek, od obyčajného prerasteného vlka až po skutočného a hlavne smrteľne nebezpečného démona.
„Rezné rany... hmm...“ zamyslene si mrmlala pre seba. „...to znamená, že má pazúry.“ Brkom čosi načmárala na zvitok. „Každá beštia má pazúry. Takto zistím akurát tak hov... Stopy po zuboch! Naozaj nečakané...“
Mala sto chutí vrátiť sa za starostom a zvitok s informáciami mu strčiť hlboko tam, kam slnko nesvieti. Jej pohľad ostával profesionálne chladný, no viditeľný nádych hnevu sa v ňom skryl len ťažko.
Unavene si povzdychla. Jej pohľad na krátku chvíľu zablúdil k oknu a nočnej oblohe. S dávkou nostalgie si spomenula na časy svojho výcviku. Vtedy sa všetko zdalo také jednoduché.
Vytas meč, použi kúzlo, zabi monštrum, vezmi si odmenu... Pri spomienke na tie slová sa mohla len ticho smiať. Takto si to kedysi predstavovala a nebola sama. Všetci zaklínači, ktorých kedy spoznala, s ktorými sa tomuto remeslu už ako dieťa učila si svoju prácu predstavovali takto... až kým neprišla prvá skutočná beštia a prvá smrť niektorého z kolegov. Teraz ostala už len ona...
Rýchlo pokrútila hlavou.
Čo je to s tebou, ženská nemožná? Máš tu prácu! Na sentimentálne hlúposti nie je čas!
Cítila sa unavene, akoby na ňu doľahli všetky starosti sveta. O pár sekúnd už zvitok letel oblúkom na stôl. V jej mysli uviazla jedna jediná myšlienka, ako nešťastná mucha v pavúčej sieti.
Pivo. Áno, to je to, čo potrebujem. Kvas človeku stále prečistí hlavu...
Už tak dlho nemala čas si ani len sadnúť na zadok.
Beštia musí počkať, aspoň jeden večer.
Neunúvala sa vziať si svoj plášť ani zbrane. Aj tak neplánovala ísť ďalej ako krčma hostinca a na tú misiu nepotrebovala nič iné než mešec zlatiek, ktorý jej visel pripevnený o opasok. Sama bola prekvapená, ako sa na to, nepochybne teplé a nechutné, pivo tešila.
Ako decko na novú hračku... uškrnula sa vduchu.
Chvatným krokom vyšla z izby a zabuchla za sebou dvere. Zohla sa ku kľučke, prebehla prstami po jej hladkom povrchu, pričom zamrmlala pár krátkych slov. Kľučka zažiarila matným svetlom, ktoré o pár sekúnd zmizlo.
„Kto potrebuje kľúče...?“ Musela sa usmiať pri predstave toho, čo sa stane ak sa niekto pokúsi dvere otvoriť bez jej vedomia.
Úsmev jej na tvári pretrval celou cestou dole schodmi, až do chvíle, kým nevkročila do hlavnej miestnosti hostinca. Jej pohľad okamžite upútal muž sediaci pri najvzdialenejšom stole. Miestnosťou prebehla ako tornádo.
„Čo tu chceš?!“
Úradník z radnice od ľaku vyskočil a oblial sa pivom.
„Pre tvoje dobro dúfam, že ťa neposlal starosta aby si na mňa dohliadol alebo niečo podobne hlúpe!“
Mladík sa pod jej vražedným pohľadom akoby zmenšoval.
„Nie! Vôbec to tak nie je. Ja... chodím sem stále. Aj keď... nie je to nič výnimočné.“ Znel skoro zahanbene.
Cyan sa neprestala mračiť, no uverila mu. „Takže... Nič výnimočné vravíš?“
Nič iné ani neočakáva. V meste ako toto sa dalo čakať, že aj ten najlepší hostinec bude len obyčajná žumpa.
„Dúfam, že sa to pivo dá aspoň piť...“ znechutene mávla rukou na hostinského.
Mladík sa nesmelo usmial. „Čím viac pijete, tým menej vám ta chuť vadí, pani.“
„Jasné.“ Nazrela do pohára, ktorý jej hostinský priniesol. „Môžeš ma volať Cyan. Tá „pani“ sa mi príliš nepáči.“ Pomaly si odpila si z piva. Chlapec mal pravdu, bolo zlé. „Cítim sa kvôli tomu staro.“ vysvetlila.
„Aha.“ Mladík sa trochu pousmial, asi prvý krát odkedy ho videla. Nakoniec nevyzeral až tak zle, presne ako si pomyslela pri ich prvom stretnutí.
„Ja som Mauricius.“ Povedal ticho a odpil si zo svojho pohára.
„Takže, Mauricius, povedz mi čo si o vašej beštii myslíš ty.“ Naklonila sa k nemu ponad poháre.
Zaváhal.
„Ja neviem. Nie som odborník na takéto veci... no možno... Myslíme si, že má krídla. Teda, starosta si to myslí.“
Zaklínačka dvihla obočie. „Krídla...? Prečo to nie je na tom zvitku?“ znovu doňho, popri popíjaní, zabodla pohľad.
„Neviem. Je to len domnienka, asi mu to nepripadalo dôležité.“ Pokrčil plecami.
„Každá domnienka je dobrá. Radšej očakávam to najhoršie, než sa nepripraviť dostatočne.“ Dala si ďalší dúšok. Mal pravdu, čím viac pila, tým viac jej chutilo. „Prečo si to vlastne myslíte?“
„Nikto ho nevidel, ani ostatní zaklínači... tí pred vami. Všade naokolo sú skaly, okrem nich sa nemá kam skryť. A ak naozaj žije medzi skalami, musí sa tam hore nejako dostať.“
Cyan uznanlivo kývla. „Nie zlé uvažovanie... Možno by sa uchytil ako lovec.“
Mauricius sa schuti zasmial. „Niekedy by som to aj skúsil... Musí to byť vzrušujúce.“ pivo zrejme začínalo pôsobiť
Kto vie ako dlho tu už sedí, pomyslela si zaklínačka s úškrnom. „Na to aby si zažil niečo vzrušujúce nepotrebuješ takúto robotu, mladý.“
Dobre vedela ako zneli jej slová a bola si istá, že to pochopil aj on, aspoň podľa toho ako sa tváril.
„Aha... no... hm...“ pohľad mu skĺzol späť do pohára. Pobavený pohľad zaklínačky ho trochu zahanbil. „Ako je to vlastne s tými beštiami?“
„Je to zložité, nie je beštia ako beštia. Existujú rôzne druhy. Práca zaklínačov nie je až taká vzrušujúca ako by sa mohlo zdať."
Popravde sama nechápala, ktorý zdravý človek by dobrovoľne cestoval z mesta do mesta, kde ho možno v zuboch roznesie potvora.
Niekto to asi robiť musí...
Pokračovala: "Väčšinou to ani nie sú démoni, len obyčajné prerastené zvieratá, napríklad vlky. Ľudia sa ich boja a keď sa vyskytne nejaký zvlášť krvilačný, volajú nás."
Mauricius zaujato prikyvoval, aj keď mala pocit, že ju vôbec nevníma.
Zaujímalo by ma na čo myslí... No čo, aspoň sa nemusím rozprávať sama so sebou. Bolo to smutné, no väčšinou pravdivé.
„Ľudia sú väčšinou hlúpi, démonov vidia úplne všade. Líška im roztrhá sliepky a je z toho démon. V skutočnosti ich nie je tak veľa ako by sa zdalo a sú veľmi opatrní, nevraždia kade chodia.“
Mladík si podoprel hlavu rukou a ďalej ju zaujato sledoval. Vyzeral, že každú chvíľu odpadne, no Cyan to nijako zvlášť nevadilo.
„A démoni sú tiež stále iní. Väčšinou vyzerajú ako zvieratá.“
„Ako ten tvoj divný kôň...?“
„Už si tykáme?“ zasmiala sa a dopriala si ďalší dúšok piva. „Ale áno, presne ako on. Potom sú ešte takí, ktorí vyzerajú ako ľudia. Teda... aspoň humanoidne, ak už nič. No tí sa väčšinou skrývajú. Dokážu rozmýšľať a vedia, že okolo ľudí sa zdržiavať neoplatí. Myslím, že je to váš prípad, len mi nejde do hlavy, prečo by ostával akurát tu...“ pohľad jej padol na mladíka, ktorý už pár sekúnd spal s hlavou na stole.
Aspoň vie kedy má dosť... dopila zvyšok svojho pohára a na stôl hodila pár zlatiek.
Vstala a pobrala sa k dverám. Rozhodla sa pre menšiu obchôdzku po okolí.
Náhoda je blbec, možno sa pošťastí, povedala si vduchu, keď vychádzala z hostinca.
Ulica bola tmavá. Fakle na nízkych stĺpikoch vôbec nepomáhali, dokonca sa jej zdalo, že vďaka nim je všetko ešte o čosi temnejšie. Kroky ju niesli priamo do stajní.
Niežeby sa o svojho démonického spoločníka bála, to skôr o ostatné kone.
Odľahlo jej, keď našla všetko v najlepšom poriadku. Žrebec na chvíľu dvihol hlavu, no potom svoju pozornosť opäť venoval kobyle, ktorú sa už hodnú chvíľu pokúšal zvádzať. Zaklínačka sa zamračila.
„Aspoň jednému z nás sa ujde.“ myšlienkami zablúdila k opitému Mauriciovi, no o pár sekúnd sa zvrtla sa na päte a chvatne odišla. Bolo jej jasné, kam situácia v stajni smeruje a určite to nepotrebovala vidieť.
O necelú minútu už stála na hlavnej ulici, ktorá sa aj napriek neskorej hodine hemžila ľuďmi. Tí jej však boli ukradnutí. Jej pozornosť upútalo čosi úplne iné.
Chvíľu nemo stála s hlavou dvihnutou k prvému poschodiu hostinca, kde sa v slabom vetríku hýbali okenice jej dokorán otvoreného okna.
Do psej matere! preblesklo jej hlavou, keď ako blázon bežala späť k dverám hostinca.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ardonaiel
17. 11.novembra 2010 20:11
...a v tom najlepšom "to be continued" ...ach!
Napíš svoj komentár