A mala chuť písať. Dostať zo seba niečo, čo by stálo za prečítanie. Ale akosi z nej nič nevychádzalo. Svet okolo nej sa točil, padali lietadlá, zabíjali sa ľudia, ale jej sa to netýkalo. Priamo nie. Žila vo svojom svete. Nie fantázie, nie na obláčiku, v reálnom. Len svojom. Škola, priatelia, rodina. Dookola. Zachodené koľaje? Každý deň je špeciálny. Maličkosti tvoria žitie.
Nestávalo sa často, že nevedela o čom písať. Väčšinou proste otvorila prázdny dokument, napísala pár slov a potom to šlo. Ale v poslednom čase... Akosi nebolo o čom. Pretože jej svet, ten vyzeral byť perfektný. Alebo sa len ona snažila tváriť, že je? Možno. Pravdaže bolo pár vecí, ktoré ju trápili, lenže tie nedokázala ovplyvniť. Poplakala si kvôli nim, to áno. Ale tým nič nezmenila. Len ju to zbytočne ničilo. Nechcela sa ničiť. Samú seba, masochistickým spôsobom dokopávať k zemi. Robila to pridlho. A vtedy to stálo zato. Malo to zmysel. Tento krát, to ale nebolo o nej. Nedalo sa poprieť, že bolo zaujímavé, ako z nej v ťažkých chvíľach ľahko plynuli slová a keď bolo všetko, alebo teda väčšina vecí fajn, odrazu to šlo oveľa ťažšie. Možno to bolo tou potrebou dostať zo seba to zlé von. Zaobaliť to tak, aby to nebolo obyčajným klišé, problémom, ktorý majú všetci. Ale ako zaobaliť radosť a lásku tak, aby ľudia nezávideli, aby neprekrúcali očami a aby im to neprešlo prehnané? A možno to bolo strachom, ktorý jej bránil písať o šťastí. Možno ak by písala o tom, ako je všetko dokonalé a krásne, veľmi rýchlo by to skončilo. Alebo by možno písaním na papier tvorila skutočnosť. Alebo tú skutočnosť pretvárala?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár