Možno sa samých seba pýtate, ako to môžem tvrdiť, keď vlastne neverím v nič, čo sa nazýva náboženstvom alebo vierovyznaním. Verte mi, dá sa to.
Skúste zatvoriť oči a predstavte si suchú zem. Vidíte svoje ruky? Pozrite sa na ne. A teraz otvorte dlaň. Tam, medzi čiarami značiacimi váš život, máte položené malé zrniečko. Zatiaľ nevieme čo je zač, čo z neho vyrastie. Získali ste ho nevedno odkiaľ a môžete mu pošepkať čokoľvek len chcete, je vaše. Skúste to. Rozhrabte nohou zeminu a ohnite sa aj keď vás bolí chrbát. Vložte zrniečko medzi hrudky hliny a zakryte ho, nech mu nie je zima, treba sa oň predsa starať. Ešte ho môžete zaliať, aby ľahšie rástlo. Vystrite sa, oklepte si ruky a môžete sa spokojne usmiať, pretože gratulujem, práve ste zasiali myšlienku.
Ľudská myseľ, je jedna obrovská záhrada. Milióny a milióny akrov pôdy a je len na nás ako ich využijeme, čo za zrniečka do nich nasadíme. Pretože stačí jedno zrniečko, jedna myšlienka, o ktorú sa postaráte a vaša záhrada bude plná kvetov alebo stromov. Zo semienka vyrastie stonka, stonka sa zmení na kvet... a ten kvet môže umrieť, lebo veď to sa stáva, nielen kvetom, ale aj myšlienkam, želaniam či túžbam, časom sa menia, slabnú, zanikajú. Lenže, z jedného kvetu môžete mať dvadsať ďalších. Takisto z jednej myšlienky môžete mať tridsať ďalších. A pravdaže sa občas v záhrade objavia veci, ktoré tam mať nechcete. Burina napríklad. Tú netreba sadiť, rozrastie sa bez toho aby ste čo i len pohli prstom. Vtedy nastáva chvíľa, keď sa musíte zohnúť a po jednom vytrhávať korene, deliť burinu od kvetov, čistiť. Vo vašej hlave sa tiež občas objaví strach, nenávisť, obavy. Všetko toto treba po jednom vytrhať a odhodiť preč. Pretože zaberajú miesto vo vašej mysli, a rozrastajú sa neskutočne rýchlo. Niektoré môžu navonok vyzerať krásne a predsa berú živiny tým, ktoré sú podstatné. Tých sa zbaviť, je bolestivé, často sprevádzané ľútosťou a pochybami. A vlastne, nedá sa ich zbaviť navždy. Je to syzifovská práca, pretože vietor vám do záhrady nejakú tú burinu vždy zaveje.
Ja osobne si myslím, že nie je dôležité, či je mojím záhradníkom Buddha, Boh alebo Alah. Nie je podstatné, či verím v jedného z nich. Ja sama môžem byť tou, ktorá si vyberie, či zasadí jabloň alebo ružu. Ja sama môžem byť tou, ktorá vytrhne všetko zlé a dennodenne polieva rastúce výhonky. Nepotrebujem niekoho, ku komu vysielam svoje modlitby s prosbou o splnenie. Stačí sa mi jednoducho o ne starať a veriť, že sa jedného dňa splnia.
Nie je to preto, že si myslím, že si vystačím sama, bez hocakej pomoci zhora, tak istá sama sebou nie som. Len som to, v čo verím prestala považovať za postavu, a nazvala to jednoducho Universom. Vesmírom. Vznikne túžba, objaví sa vo vesmíre, a keď je o ňu dobre postarané, vesmír sa spojí, aby sa splnila. Kým konám dobro, myslím dobro, dobro ku mne príde.
Cesta je ťažká, je na nej veľa prekážok, kvôli ktorým neraz padneme. No kým sme ochotní postaviť sa a kráčať ďalej, dovtedy to má zmysel. Kým sme ochotní vytrhávať burinu a starať sa o svoju záhradu, dovtedy nám bude prinášať plody.
Pretože nie v Koho alebo v Čo veríme, je podstatné. Hlavné je, že vôbec veríme.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár