Aby som vám mohla podať výpoveď o úskaliach práce brigádnika upratovacej čaty, musela som túto rolu prijať za svoju a vlastnú kožu znivočiť za vyše 20 tisíc prasiat, ktoré sa tento rok krochnili štyri dni na festivale Masters of Rock. Čítajte, smejte sa a majte dosť. Hlavne si dobre premyslite, či nabudúce zahodíte pohár od piva na zem.
Tieto riadky sú preto venované všetkým tým, ktorí žijú miesto domova na skládke toxického odpadu. Samozrejme, predovšetkým tým, ktorým bohužiaľ príroda nadelila miesto hlavy s rozumom len kýbel gitu. A nakoniec, nieže zabudnem, všetkým farboslepým, ktorí nerozoznajú modré vrecia od zeme a čerešničkou na torte, všetkým tým, po ktorých matere zahadzujú ešte aj zasraté spodky.
Ale aby som nebola hneď na začiatok len zlá a neľútostná, veľká vďaka patrí všetkým tým, ktorí si svoje nedojedené paštiky, mokré ponožky a použité kondómy zahodili do igelitiek. Je predsa len chutnejšie zahadzovať tieto položky vopred zabalené, ako sa ich dotýkať v priamom kontakte.
Nuž, ale k veci. Leto je neúprosne finančne zaťažujúce, a preto sa väčšina uvedomelých študentov snaží zarobiť peníz, ako sa len dá. A tiež ako to už býva, s letom prichádzajú festivalové radovánky. No po nich zostáva nepredstaviteľná spúšť odpadu, o ktorú sa však máloktorý fanúšik zaujíma, respektíve ho už táto skutočnosť absolútne netrápi. Kopy smetia sa tak valia zo stanových mestečiek priamo do diania festivalového areálu. Tie kopy sa však len tak samy nestratia, proti odporným výtvorom ľudskej ľahostajnosti prichádzajú bojovať upratovacie čaty brigádnikov, vyzbrojených modrými pytlami a chirurgickými rukavicami. Vidina zárobku im zrejme zatemnila mozgy a krutá realita im dôjde, darmo, až neskôr – na mieste. Tiež som si chcela zarobiť alebo sa aspoň na chvíľu striasť statusu prázdninového darmožráča, a tak som sa v ilúzii vydala napospas Vizoviciam - areálu likérky, alebo ak chcete liehovaru Rudolfa Jelínka, každoročného miesta konania jedného z najväčších rockových festivalov v strednej Európe. Zhruba s dvadsiatkou mne podobných vymetencov som nečakane začala čeliť sajrajtu Masters of Rock 2010.
Treba podotknúť, že už počas festivalu sa mestečko pravidelne riadilo. Lenže nočné smeny zrejme nestačili čeliť prívalu plastových pollitrov od piva, pošliapaným, či skôr rozdrveným štamperlíkom od ovocných sadov, papierovým táckam od jedla i s jedlom, krabičkám od cigariet a miliónom špakov. Tak teda dúfam, že vy, čo sme vás striedali, ste si aspoň užili temnú atmosféru a hudobnú stránku MORu...
After MoR - Cleaning crew. Nebolo nás päť, ani desať, ale myslím, že okolo dvadsať. Niektorí už boli na mieste od začiatku festu, ostatní sme prišli v pondelok ráno a poslední mohykáni až okolo obeda. Ako prvé sme sa mali zoznámiť s areálom, bol celkom priestranný, i keď som čítala príspevky niektorých návštevníkov, žeby organizácia budúcich ročníkov mohla byť na väčšom priestranstve. No neviem a ani si nechcem predstaviť tú väčšiu plochu, so zákonite väčším bordelom. Po prehliadke, sme sa pustili do roboty, prvá dopoludňajšia šichta mi podlomila kolená, obila hlavu a kvôli nej som stratila nervy, a to už v priebehu niekoľkých hodín. Zrejme by som mala spresniť, prečo som na prvú obednú pauzu čakala ako na dar z nebies. Prebdela som totiž predošlú noc na stanici v Žiline, kde som bola obťažovaná spolunoclažníkmi a prišla som tak o Nový čas Nedeľu, Žilinský večerník aj pivo. Keďže tam neboli lavice, ležiac na špinavej a studenej zemi, k tomu tesne pod ampliónom mi veľmi pohodlne veru nebolo. A je teda celkom logické, že po 24 som bola ustatá ako skapatý pes. Mimochodom tá dopoludňajšia šichta bola venovaná upratovaniu hlavnej plochy a priestorom pod tribúnami. Predierať sa pomedzi železnú konštrukciu dá zabrať aj ohybnejším tvorom, než niekomu komu kondička nehovorí nič. Ak som si tisíc razy netresla hlavu, či nenabila lakte s kolenami, tak ani raz. Potom šéfom došlo, žeby bolo praktickejšie nám priniesť dlhé metly a jednoducho to svinstvo spod tribún zmiesť. Všetko by to bolo fajn, keby nefučal typický nitriansky vietor, a tak to, čo už bolo zmetené, vietor rozfúkal jak svinský pes na všetky možné strany. Hybaj znova. A to, čo sa zmiesť nedalo - ako mokré cigaretové krabičky, či koštiaľe z kuraťa a pečených rebierok s nedojedenými kukuricami a čínskymi rezancami sme museli zbierať ručne. Všetko to bolo mazľavé a smrdelo to teda ozaj kentusne. Síce sme mali rukavičky, ale aj tak sme mali pozostatky zberného odpadu na rukách.
Aj keď fučalo ako z takej (ehm)->severu; v pondelok, čili 19.7.2010 sa robilo najlepšie, lebo pre nás, upratovačov, bolo prívetivé počasie. V celku zatiahnuté a len okolo 20°C. Popri robote pod tribúnami nás odchytil aj fotograf z Mladej fronty Dnes, tak si nás schopne naaranžoval a pofotil, akože pri upratovaní, aj keď sme mu vraveli, že mi ozaj makáme... Spravila som rozhovor s reportérkou, teda ona ho robila so mnou, a tak mi venovali zopár krásnych riadkov v utorňajšom vydaní, v Zlínskej prílohe – MoR´10, ale to len na okraj.
Pondelok poobede. Vyhnali nás na polia a začalo svietiť slnko. Vravím si, to len jedno pole ako stanové mestečko? Voľáko málo, nie? Či? Ale potom prišlo druhé, tretie, štvrté... Po piatom ma už prešiel smiech. Na druhý deň bolo už aj šieste... Jeden by neveril čoho je človek – tvor tak kultúrny, uvedomelý ochrany ŽP i v záujme vlastného zdravia...vlastne schopný. A preto zopakujem úvodné riadky, ďakujem tým návštevníkom, ktorým rodičia vštepili aspoň kúsok slušnej morálky, že si svoje cárachy poodhadzovali do tašiek a vriec na smeti určených. Pretože je rozdiel zbierať natreté chleby s nátierkami, splesnivené šunky a salámy s ovocím, poháre s pivom s plávajúcimi slizniakmi a použité vreckovky, či pánske ochrany rukami; ako jednoducho zodvihnúť tašku naplnenú odpadom a tak ju zahodiť do vreca. V tých stanových mestečkách sme ozaj narazili na kadečo. A poviem vám jedno, ak by ste sa vychystali na budúci MoR len s festivalovým lístkom, garantujem vám, žeby ste o nocľah mali postarané, ako aj o spacák s karimatkou, sandále či žabky, tričká a gate a samozrejme nehovoriac o kope jedla s pitím. Proste bolo tam všetko načo si len zmyslíte od A po Zet. Boli tam dokonca aj vykopané jamy na jedlo, v jednej som našla mrkvu, inde mlieko. Fakt netuším či si aj počas festivalu dakto robí na raňajky mušličky alebo čo. A tá mrkva? No možno si robili guláš, či ja viem, len som mala ozaj dosť, keď som ju tam v diere zbadala. A od všetkých tých zvrátených vecí, čo sme ponachádzali, bolo fajn, keď sme naďabili na nejaké tie drobné. Tuším, že každý našiel zo päťdesiat kačiek. Daktorí aj raz toľko. Ale najväčšia nehoráznosť bola, že jednej babe sa skoro vylial nastražený pohár so šťankou na hlavu, surovo bol nastoknutý medzi konármi a čakal, kedy sa niekto obšmietne okolo a zatiahne za jeden, aby sa mohol pohár nakloniť a vyliať dotyčnému do ksichtu. Tá baba mala, ale sakra šťastie, a tak to akosi znenazdajky vykryla.
Polia sa riadili celkom fajn a aj dosť rýchlo, keď na ne nabehla banda tupých hláv. Totižto od slnka nám načisto priháralo. Pripečení, každý deň s niekoľkými úpalmi sa nám nik, ani nemôže čudovať. Večerná sprcha tak bola jediným vykúpením pre smradľavých, spotených zberačov pozemného odpadu. Aspoň, že sprchy boli čisté, bojlery vraj nestíhali zohrievať vodu, ale ja som vždy stihla, keď bola ešte teplá. K sanitárnemu servisu patria náležite aj toi-toiky. Štyri sme mali pristavené pri našej kempovej oblasti, ale nik ich nepoužíval, k dispozícii sme mali normálne wécka Ruda J. Čisté boli teda sprchy aj záchody, takže aspoň jedno pozitívum v zakalenom prostredí malebných Vizovíc.
Po prvom dni sme zapadli do stanov a zobudili sa až ráno – v utorok. Znovu sme šli na polia. Vonku sa už kúrilo ako z peci, proste na nevydržanie. Keď už boli kempy čisté, poslali nás zase riadiť areál. Hlavná časť bola sústredená pod hlavným stageom, na betónovej ploche zhruba 100x100 metrov, možno viac. Tá plocha bola zostavená z menších plôšok, pomedzi ktorými boli škáry, špáry, záreziky. O deň neskôr sme z nich museli vyškrabávať zapadnuté štoplíky z fliaš a mokré špaky... Na ploche bol bodrel ako v tanku. Milióny pohárov, pohárov a zase pohárov, špakov, ohorkov a cigaretových opalkov. Vlastne všade boli samé obhorené cigaretové špalky. Pomedzi tento známy sajrajt sa povaľovali na zemi aj playlisty kapiel, jedlo, tácky od jedla, oblečenie a ďalšie typické smeti. Ponachádzali sme aj schopnejšie smeti – trsátka či brnkátka, paličky, struny - zhrdzavené aj nie, nafukovaciu gitarku – jednu už mám doma, tak som srala na ňu...
Okolo tej hlavnej plochy boli na rohoch štyri drevené búdky, stánky, kde sa predávali poldecáky s Jelínkovym ovocným sadom. Pri búdkach už nebola betónová plocha, ale buď zemina, alebo jazerné kamienky (jazerné preto, lebo sa mi na ne podobali, také malé čupaté, do dlane). Pomedzi tieto kamene boli roztrieštené miliardy plastových štamperlíkov. A práve utorňajšia šichta bola venovaná zberu krpatých kúskov plastu, vyberať ich spomedzi kamene a triediť ich aj so špakmi ako popolušky do vriec. Sedeli sme asi desiati v tureckom sede alebo čupiac na kamení a po centimetroch sme sa pohybovali vpred. Spoznať nás bolo ľahké - spálené krky a kríže, ako sa nám pri piplaní vyhŕňali tričká. Všetci, čo sme preberali kamene, sme sa svorne zhodli, že práve táto robota bola zo všetkých najviac na p**u. Tí, ktorí sa nedrbali s kamením, vyťahovali rozšliapané štamperlíky z vysušenej zeminy. Zahrabané, zakopané kúsky plastu museli vyďobávať prstami, taktiež ako totálni debili.
Podvečer, mali sme už skoro vyriadený areál, sa zatiahlo. Po celodennej horúčosti sa už nikto ani nečudoval, keď prišla brutálna búrka. Schovali sme sa do skladu, pokým po nás prišiel vedúci, či ako ho nazvať – toho, čo nás mal proste na starosti. Zaviezol nás do kempu. Zmokol stan, zmokol spacák, čo sa vetral von a zmoklo aj čisté opraté prádlo, čo sa sušilo na stane. Všetko zmoklo. Potom sa šéfovia rozhodli, žeby nebolo od veci, presťahovať veci do skladu. Od utorka večera sme teda spali v sklade, ktorý vyzeral ako hangár. Boli v ňom len prázdne fľaše.
Streda. Ako utorok. Zase areál, zase polia, stále doupratovať to, čo už bolo vlastne čisté. Znovu sa však objavovali špaky a štamperlíky. Už deň pred tým malo prísť upratovacie auto, veľké staré oranžové a socialistické. Prišlo teda v stredu, tuším poobede, nespravilo ani jeden okruh a zapadlo do diery. Do priehlbiny, kam prdiaci stroj z liehovarnej haly vypľúva kôstky z ovocia. Tá jama bola veľká asi 1x3 metre, ale šofér si ju aj tak nevšimol. S tým hovädným strojom sa snažil vycúvať. Nevydalo. Došiel vysokozdvižný vozík a zdvihol ho. Potom veľký stroj plochu ošpricoval. Odišiel. Špina zostala. Takže aj tak musela nabehnúť upratovacia čata, už predtým som spomínala, že sme museli špárovať zárezy a vyťahovať z nich sajrajt. Čili teraz nastala tá chvíľa. Keďže pršalo deň dozadu, špáry boli ešte stále vlhké, a preto môžem povedať, že z mokrého blata sa špaky vyťahovali úplne úžasne. Vôbec sme neboli zajebaní ako cigánske hračky...
Upratovacie auto deň meškalo, z tohto dôvodu Pán, ktorý mal preberať objekt, sa ani neunúval. Prišiel skoro ráno vo štvrtok, povedal, že je všade bodrel a taký objekt môže (ehm). Nechcem byť veľmi vulgárna, ale pokiaľ budú na svete takíto chuji, dovtedy budú aj podobné oslovenia. Ak Pánovi nestačia ručne vyšpárované zárezy, tak už vážne neviem, čo by ho mohlo uspokojiť. Pán nás zrejme nemal natočených, ako sme sa pokolenačky a počupiačky v 40°C horúčostiach prehrabávali kamienkami. Mám sto chutí zájsť k nemu na haciendu a orlím okom preskúmať jeho trávnik, stavím sa, že nájdem viacej špiny, než koľko jej zostalo v celom areáli Rudolfa Jelínka. A ak tam aj voľačo zostalo, tak pardon Pane, že sme ľudia a nie stroje a že nefungujeme v najväčšom špeku na 100%.
A na záver. Odteraz budem so sebou všade nosiť váľajko na cesto a budem ním biť hlava nehlava každého, koho uvidím zahodiť smeť mimo určeného miesta.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Nuž, nechcem obhajovať odhadzovanie smetí na zem, ale ako člen množiny "fans" na MOR-e by som len podotkol, že minimálne v "kotli" pod hlavným pódiom je pomerne nemožné sa zaoberať tým, kam si odložím svoj prázdny plastový pohár Na druhú stranu, v ostatných častiach areálu a hlavne v stanovom mestečku určite rozhadzovanie vecí nemám rád, lebo kto sa potom dobre cíti v zasvinenom a smradlavom prostredí, všakže
By-the-way, netušil som, že na upratovanie používajú ľudí až zo Slovenska... sranda
By-the-way, netušil som, že na upratovanie používajú ľudí až zo Slovenska... sranda
3
neviem, jak to bolo po minlué roky, ale minimálne vlani to riadila tá istá agentúra zo ZA, jak tento rok
no poviem ti, za 65€ to sranda veru nebola
no poviem ti, za 65€ to sranda veru nebola
Napíš svoj komentár
Keď sa večer po vystúpeniach odchádzalo, vyzeralo to tam fakt ako na smetisku, (holt, festy) ale ráno nikde nič