Minule som ostala úplne zaskocená z toho, ako clovek može niekedy padnút na hubu. Rozprávala som sa s jednou mojou kamoskou, ktorá je nanešťastie pohybovo postihnutá. Nie som s ňou často. No je to velmi príjemná baba, má len tú smolu, ze je indisponovaná.
Ked mi rozprávala o skole a jej kamarátoch, ostala som doslova v niektorých situáciach ako zmrazená.
Hneď ma aj napadlo. Jemine! Som ja ale rura! Žijem si svoj život, vychutnávam si ho, a samozrejme točí sa okolo kamošov, rodiny, chalanov, povinnosti, trapasov a radosti a neviem coho vsetkeho, no ked som pocula, ako o tom istom hovorí aj tá moja kamoska.. to bola ina kategoria...
To, že ja si važim a vychutnávam kazdy okamih zivota nieje nic v porovnaní s tým, ako sa teší ona z kazdej malickosti...
Druhá vec, ktorá ma zarazila je to, ze napriek tomu, ze ja mám moznosti, ktoré ona nie, predsa som od nej odchadzala s pocitom, ze mi nieco unika pred nosom, ako voda medzi prsty... dovtedy som si myslela, ze robím, čo možem, aby som sa chopila kazdej sance, ktorú mi život ponúkne, aby som mohla zit s vedomim, ze som svoj cas vyuzila najlepsie, ako sa dá, no po tejto mojej navsteve som zistila , ze som sa zmylila na plnej ciare. Uplne ma ocarilo to, ako to dievca dokáze uprimne prejavovat to, co cíti, ako priamo dokaze hovorit to co si mysli a ako dokáze ocenit aj tu namensiu malickost. neda sa. Nemozem sa vyhnut tomu, aby som seba s nou neporovnavala. Ja nie som clovek, ktorý ma srdce na dlani. mozno preto som si aj vytvorila nick, ktorý je anonymný . Ja jednoducho nedokázem niekoho do mojho vnutra pustit tak lahko, prave naopak. pre mna je nepredstavitelne, aby niekto, koho poznam čítal tento výlev a vedel, že som ho písala ja... u nej je to pravý opak. dáva zo seba vsetko a prinasa jej to radost...
A tretie, co ma prekvapilo a skutocne vyviedlo z miery, bola jej skromnost a doslova pokora. Nechcela, aby ju niekto lutoval.. dokonca sa pýtala, ci MNE nie je nepríjemné, ak o jej postihnutí obcas nieco povie. Ze vraj, ci mi nelezie na nervy - to ma dostalo.
aj napriek tomu, ze u nej je kazdy den boj, nazvala by som ju skor holubicou mieru
hm.. tak tolko k tej mojej facke od zivota...
klobuk dolu vsetkým, ktorý so svojmi problémami bojujú bez ponosovania a nehádžu sa pod vlak úbohým rušnovodicom
Je to možné?
Komentuj
2 komenty k blogu
1
radulik7
8. 6.júna 2009 22:09
Napíš svoj komentár