1411

„Zapípal budík 8.43... Typické letné ráno u starej mamy. Zobudila som sa smädná s pocitom, že paplón zo mňa vysal všetku vodu, doštípaná od komárov a múch, unavená zo železničných svetiel ktoré mi noc čo noc svietili do mojej bledej tváre.. Po sprche a raňajkách som išla k rieke. Ak sa to vôbec dá nazvať riekou! Špinavá sivastá masa vody, už tu nič nežilo vďaka chemičke pár kilometrov odtiaľ. Sadla som si na najnižší schodík pri rieke a hádzala žabky. V diaľke niečo buchlo. Prudko som stala dívajúc sa do diaľky čo sa stalo. Nič nebolo vidieť. Aj keď...
....niečo bolo z riekou..
..akoby v tej diaľke zmenila farbu na ..
...KRVAVÚ...
Nechápavo som nato hľadela. Blížilo sa to. Úplne som stuhla. Jediné možne vysvetlenie bolo že chemička niečo vypustila! Niečo... niečo poriadne toxické. Z hrdla sa mi vydral výkrik ktorý zanikal vo vetre ktorý sa zdvihol z ničoho nič.
Blížilo sa to......
Blížilo sa to.
oblaky sa začali tmavnúť.
Slnko zhaslo.
Spev vtákov sa stratil.
Bolo to tu.
S hrôzou som hľadela na rieku. To nebola krv.. boli tam milióny vrchnákov krvavej farby od fliaš. Všetky boli rovnaké, malí vojaci pripravený položiť život za kráľa v tejto špinavej rieke valili sa nevedno kam. Zohla som sa a jeden vylovila. Na červenom vrchnáku bol nápis Richellieu. Spustil sa dážď, bolo skôr ako stovky malých špendlíkov ktoré ma pichali všade. Nič som počula iba dážď. Zrazu v diaľke bil kostolný zvon. Pol jedenástej. Chcela som ujsť ale nemohla som.... stála som tam ako prikovaná.
Zrazu mnou trhlo,,,, už som nebola pri rieke, nebičoval do mňa dážď. Nemohla som otvoriť oči. Mala som pocit že som nikde... mimo času a priestoru...mohla som tam byť sekundu ale aj storočia..
Znovu som pocítila ten istý trhavý pohyb. Otvorila som oči. sedela som na čalúnenej stoličke na chodbe suchá akoby ten dažď bol iba sen. . Bola to chodba v zámku.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 1

Komentuj

3 komenty k blogu