Rovnako ako jej láska.Z kútika krásne tvarovaných úst jej tiekol tenký pramienok krvi. Chrbtom dlane si ho rýchlo zotrela. Snažila sa upokojiť, no nešlo to. Celé telo ju ukrutne bolelo od jeho bezcitnosti. Bolestivo kráčala ďalej, preč, čo najďalej od toho netvora. Znenávidela ho, hoci predtým ho milovala. Až tak, že bez neho nedokázala existovať. Bol jej všetkým a on to vedel.
Veď ho vlastne spoznala úplnou náhodou. Párkrát sa stretli a napokon spolu začali chodiť. Bolo im spolu fajn, no zrazu prišiel ten osudný októbrový večer po približne dvoch mesiacoch. Požiadal ju, aby mu vyhovela, no ona sa ešte necítila pripravená. Tak sa naštval a neudržal svoje priam zvieracie chute na uzde... Pritom ju bil, tĺkol, akoby ani nebola jeho dievčaťom, mladou ženou, akoby bola len bábka na hranie, jednoducho fackovací panák. Po celom tele mala podliatiny a hrozne bolestivé modriny, no najsilnejšia bolestivá pamiatka jej ostala v srdci. Bože, ako ho za to len nenávidí! Keby tak spoznala jeho pravú tvár ešte na začiatku!
Po chvíli, ktorá jej pripadala ako večnosť, prišla k nejakému starému domu Čo ten ale robí pri lese neďaleko mesta? Keď sa jej podarilo premôcť ďalší tok sĺz, zbežne si ho obzrela. Vyzeral ako akýsi starý hrad. Steny miestami plesniveli, boli krivé, dvere úplne hrdzavé a len ťažko dokázala uveriť, že dom zrejme bol kedysi obývaný. Niektoré z okien boli vybité, no iné, naopak, vyzerali, akoby ich urobili len teraz.
Nevedela, čo si má o tom myslieť, keď zrazu začula vŕzganie dverí. Inštinktívne ustúpila pár krokov dozadu, no keď z dverí nikto nevyšiel ,čosi jej nahováralo, aby vošla dnu. Nutkanie bolo čoraz silnejšie, až napokon neodolala a s bláznivo tlčúcim srdcom vstúpila dnu.
Tam ju čakalo prekvapenie. Dom bol ešte stále obývaný. Zrazu totiž stála v obrovskej miestnosti, ktorej steny lemovali starobylé skrine, knižnice so stovkami zaprášených kníh, niekoľko špinavých zrkadiel v starých rámoch a na každej strane miestnosti bolo niekoľko fakieľ v držiakoch. Uprostred izby stál vyhasnutý veľký kozub. V celom dome bolo neprirodzené šero.
,,Kto je tam?“ ozvalo sa zrazu z druhej strany miestnosti, ,,Poď sem, ku mne, nech ťa vidím!“
Dievčina s nemalými obavami vykročila za hlasom neznámej. Bola to stará žena s červenými vlasmi, odetá v staromódnych tmavých šatách. ,, Kto si a prečo si sem prišla?“ spýtala sa starena nevľúdne. ,, Ja...volám sa Lilly a.... prepáčte, ale myslela som, že tu nikto nebýva....len som si dom chcela obzrieť...“ trasúcim sa hlasom odvetila príšelkyňa. Pri svetle fakieľ vyzerala ako ranený anjel, čakajúci na smrť. Vystrašil ju starenin tón, no ten sa vzápätí zmenil. Starena vstala z kresla a podišla k dievčine. Zblízka si ju obzrela a už o poznanie vľúdnejším tónom ju oslovila.
,, Áno... ja som správkyňa tohto domu, no už na to celé sama nestačím....kedysi tu so mnou bývala ešte aj vnučka, no o tej teraz nechcem hovoriť,“ hlas sa jej mierne zachvel, no ona neochvejne pokračovala. ,, Keď tak na teba pozerám, trochu mi ju pripomínaš...ale predpokladám, že nie vždy vyzeráš takto...čo sa ti stalo?“
Keď jej Lilly stručne porozprávala o dnešných udalostiach, starena zamyslene podišla k jednej zo skríň, letmo po nej prešla dlaňou, akoby ju pohládzala, a po chvíľke sa obrátila k dievčine.
,, Ráno ťa odvediem na políciu, no teraz je už neskoro... hore na poschodí sa možeš umyť a aj si odpočinúť.“
,, Ďakujem,“ vďačne vydýchla dievčina, no zrazu ju starena zadržala. Zadívala sa jej do očí. Jej pohľad zrazu pripadal Lilly akýsi známy. ,,Toto isté, čo teraz tebe, sa stalo aj mojej vnučke.....v ten deň, keď ju....zabili,“ povedala potichu. Lilly na ňu len neveriacky civela. ,, Poď,“ starena ju chytila za zápästie a druhou rukou zvesila z držiaka na stene fakľu. Zaviedla ju o poschodie vyššie, do akejsi starodávnej izby. Pri stene oproti stála veľká posteľ s baldachýnom, pri nej stolička, na ktorej bolo úhľadne poskladaných niekoľko kusov oblečenia a v strede izby trónila veľká vaňa. Podľa pary stúpajúcej z nej bola naplnená horúcou vodou.
Starena pripevnila horiacu fakľu na držiak neďaleko vane a bez ďalších slov vyšla z izby.
Lilly sa vyzliekla a vošla do vane. Trochu sykla, keď sa horúca voda dotkla jej pokožky, plnej rán po mužskej bezcitnosti, no po pár sekundách sa ponorila až po bradu. Vaňa, hoci bola starodávna, bola aj veľmi pohodlná. Keď z nej po chvíli vyšla, nahá podišla k posteli a zrazu na ňu padla taká únava, že sa zakutrala do perín a po chvíľke zaspala.
,, Ahoj Lilly, zobuď sa..... to som ja....“ ozvalo sa po chvíli. Ucítila akýsi sladkastý zápach, šíriaci sa po miestnosti. Ani sa nepohla, len silnejšie privrela oči. „Neboj sa Lilly,“ pokračoval ten hlas. „Chcem ti len pomôcť a ukázať pravdu.“
„Prosím, neboj sa.“
Lilly chcela utiecť, cítila hrozný des a príšerný pach, chytali ju mdloby. Zrazu sa prudko postavila. Uvidela postavu dievčaťa. Mohlo byť tak staré ako ona. Možno mala kedysi krásnu tvár a dlhé čierne vlasy, ale teraz jej väčšina tváre chýbala a zostávajúca bola zakrvavená. Lilly vykríkla, lebo ju vystrašil pohľad na telo, vlastne zvyšok tela tejto nočnej návštevníčky. Kvapkala z nej krv a na podlahe sa tvorili kaluže. Cez dieru v hrudníku Lilly videla druhú stranu izby, niektoré poranenia boli poznačené stopami zubov a nechtov, akoby ju niekto roztrhal. Lilly si uvedomila jednu hroznú pravdu – že táto dievčina musí byť mŕtva.
„Nechcem ti ublížiť, Lilly,“ pokračovala tá chodiaca mŕtvola.
„Neboj sa ma, chcem ti pomôcť.“
Lilly ju ale nepočúvala, lebo zo strachu začala jačať, až kým takmer neprišla o hlas.
„Lilly, pozri sa do zásuvky v stole, tam nájdeš vysvetlenie…“ ozývalo sa jej v mysli.
Prebudila sa celá spotená. Nemohla uveriť tomu, že to iba sen. Pôsobilo to príliš realisticky... Až po niekoľkých minútach strachu a zúfalstva si začala vybavovať, ako sa do tohoto domu dostala. Už tu nechcela zostať ani chvíľu, túžila byť konečne doma.
Vstala z postele, obula sa a cestou ku stoličke, kde mala oblečenie, prešla tmavšou časťou izby a nevšimla si malé mláčky krvi na podlahe. Obliekla si svoje džínsy a roztrhané tričko, aj keď neboli ešte celkom suché. Neustále musela myslieť na ten sen. Na to, čo to stvorenie hovorilo. Podišla ku stolu a otvorila šuflík. Bola tam veľká zaprášená kniha v koženom obale. Lilly z nej sfúkla prach, položila knihu na stôl a dala sa do listovania. Zdalo sa, akoby si niekto chcel písať denník, ale k písaniu sa nedostal. V rýchlosti ešte prelistovala ďalšie strany až nakoniec našla jediný záznam:
25.10.1756
“To nie je možné,“ pomyslela si Lilly. „Veď ten denník je napísaný pred 250 rokmi, čo som to našla?“
Nepokoj vystriedala zvedavosť a tak čítala ďalej: ,,To, čo sa tu odohralo nebude asi nikdy potrestané. Ale nech sa o tom dozvedia aspoň tí, čo sem prídu…“
Lilly sa na chvíľu odvrátila od knihy s takýmto čudným úvodom. Aký zločin sa tu mohol odohrať? A prečo? Myseľ mala plnú otázok, odpoveď však nemohla nájsť. Spojitost s prízrakom vo sne jej ani na um neprišla.
„Stalo sa to asi pred týždňom, správkyňa, mimochodom, moja stará mama, nebola doma a ja som bola sama vo svojej izbe, keď som začula kroky na schodoch. Myslela som si, že sa vrátila, ale tých krokov bolo akosi veľa. Akoby hore išlo nejako veľa ľudí. Keď sa otvorili dvere, uvidela som cudzieho chlapca. Spolu s ním vošli do izby ešte ďalší dvaja. Boli hrubí, jeden z nich ma hodil na posteľ. Prosila som, kopala, bránila som sa, no ďalší mi priložil na krk nôž a tak som to vzdala a len plakala. Ani som nevnímala čas, bola som hrozne vyčerpaná. Takto surovo sa so mnou pohrali aj tí ďalší dvaja.“
Lilly vzrušením ani nedýchala. Čítala o utrpení dievčaťa, ktorej sa pred štvrťtisícročím stalo to, čo jej.
„Keď som si myslela, že je so mnou koniec, vošla do miestnosti babka. Chlapci boli jej príchodom zaskočení a mne sa podarilo z postele utiecť. Ona sa vrhla na tyranov, no chlapcov bolo predsa len viac. Stihla mi ešte zakričať, nech utekám pre strážnika. Bolo mi jej ľúto,ženy, ktorá mi zachránila život, tak som sa vrátila a zo skrine zdola som vytiahla kladivo. Pomaly som vyšla hore, no chlapci už neboli v mojej izbe. Našla som ich a videla som, ako babku utopili vo vani. Jedného z chlapcov som udrela kladivom do hlavy a vyzeralo to, že som ho zabila. Zahnala som sa aj na druhého, ale jeho kamarát ma chytil, vyrazil mi kladivo z ruky a odtiahli ma ku skrini . Otvorili obrovské dvere na skrini, niečo si ešte zakričali a ja som ucítila bodavú bolest v bruchu. Zatvorili ma do skrine a ja som vedela, že sama sa odtiaľ nikdy von nedostanem…“
Lilly tieto myšlienky ale zahnala. Veď predsa nie je možné, aby tam zostala ležať 250 rokov. A musela sa predsa nejako dostať von zo skrine, veď nakoniec písala tento denník…
Čítala teda ďalej:
“Strašne som sa ukrytá v skrini bála. Bola tam tma, ale babka mi pomohla. No, žiaľ, neskoro. Bola som už mŕtva. Jeden z tých chlapcov, čo ma prepadli, ma bodol nožom.Babka bola ale tiež mŕtva. Utopili ju. Tí istí zlí chlapci. A tí chlapci boli potom tiež mŕtvi. Zabili sme ich. Roztrhali sme ich na kusy.“
Tu zápis v denníku končil. Zvyšok strany bol od niečoho špinavý. Akoby ho autorka neskor písala s veľmi špinavými rukami. Bolo tam dopísané ešte niečo, no to už Lilly prečítať nevedela, a pravý dolný roh strany ,,zdobila“ až priveľmi realistická perokresba- niekoľko ľudských tiel roztrhaných doslova na márne kúsky.
Lilly nemohla pochopiť koniec... Čo to znamená?
„Ahoj Lilly,“ ozvalo sa za ňou. Hlas to bol odporný, akoby ani nepatril človeku.
Dvere na skrini boli otvorené a stúpala z nich čudná hmla. Z nej vyšiel akýsi netvor. Nebola to dievčina zo sna, bolo to monštrum, živá mrtvola. Napoly zhnité telo mladého dievčaťa. Očné jamky mala už dávno prázdne a z rozpadajúceho sa tela vyliezali červy. Museli ju jesť zaživa. A vlastne- bola vobec živá?!
Lilly sa pokúsila utiecť, ale vo dverách stálo druhé monštrum. Aj toto telo sa už rozkladalo, ale aj tak Lilly poznala správkyňu.
„Elen, miláčik,“ zavrešťalo to, „vidím, že ste sa už zoznámili.“
Obidve znetvorené bytosti podišli k Lilly. Bola v pasci.
„Dom nám dal život, ale dlh treba splácať !“ zavrešťala Elen.
„Musíme mu dopriať krvi...“
Lilly ešte naposledy zajačala, než sa na ňu vrhli. Cítila preukrutný des, bránila sa ako to len šlo, no nepomohlo to. Tie dve monštrá ju trhali na kusy...
Kdesi vonku šiel okolo tohto, skoro zničeného starého domu, mladý muž. Zdalo sa mu, že začul krik a pozrel smerom hore. Nevidel nič okrem tej starej zrúcaniny. Asi sa mu čosi zazdalo. Pre istotu však prešiel na druhú stranu cesty. Telom mu prebehla nepríjemná triaška…
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár