Mykol plecami. ,, Možno, ale do takýchto fliaš sa kedysi zvykli dávať odkazy- a púšťali sa po prúde rieky, až kým sa nedostali k adresátovi.“
Zasmiala sa a zo srandy doňho jemne šťuchla. ,,Odkedy si taký romantik?“
Miesto odpovede ju len objal a usmial sa. Pritúlila sa k nemu. V tejto chvíli jej nič na svete nechýbalo.
,,Veď počkaj… raz ti taký odkaz pošlem,“ pošepol jej do vlasov, v ktorých sa jemne pohrával vetrík.
,, Čo sa deje, ty snáď žiarliš?“ obrátil sa na ňu začudovane priateľ v jedno sobotňajšie popoludnie po akomsi svojom monológu, v ktorom sa dosť veľa ráz vyskytovali slová ,,moja kamarátka“ a ,, tá druhá baba“ a ešte raz ,,tá moja kamarátka“ .
V duchu zagúľala očami. Toto už teda fakt nebolo normálne. Túto istú myšlienku jej už niekoľko týždňov vtĺkala do hlavy aj jej partia. Nepatrila síce k ľahko ovplyvniteľným ľuďom, no už ju nebavilo ďalej počúvať od istého človeka, aká je slabá osobnosť, ako jej slovo zrejme veľa neznamená a že si vraj kazí život. Akoby to nestačilo, ani ten vzťah už nebol taký, ako býval.
Och ako neskutočne RADA by všetky tie babenky- ,,ibakamarátky“ poslala expresne do…! Pomaličky normálne začínala ľutovať, že ten chalan nie je dennodenne s ňou. Už mu nedokázala veriť.
Medzi nimi to znovu zaškrípalo. Vadili jej hlavne jeho reakcie. Už aj predtým sa stalo, že to už proste nevydržala a poslala ho za inými. Potom ronila krokodílie slzy a ako naivná hlúpa husička si v duchu premietala pekné chvíľky, čo spolu zažili. Nakoniec ju nápory jeho telefonátov a emailov zlomili a odpustila mu. Nebolo to raz a nebolo to ani dvakrát. Koľkokrát to vlastne bolo, to už vedeli iba oni dvaja.
Odvtedy prešlo niekoľko týždňov, počas ktorých spolu neboli. Sľúbil, že naisto príde ,,tú ďalšiu sobotu“, no asi hodinu pred rande jej SMSkou oznámil, že nakoniec nepríde. A vraj aby sa nehnevala. Pohár trpezlivosti, ktorý sa dovtedy napĺňal malými kvapkami, práve pretiekol. Podvečer ho prekvapila tým, že mu z ,, očí do ksichtu“ povedala, že je koniec, za čo potom zožala od partie obdiv. Jej ale bolo čudne. Najprv fajn, no potom to skončilo tak ako tie predošlé rozchody.
Takto sa to ťahalo až do decembra 07. Presne na Luciu ju opať pekne vytočil fakt dobre mierenými poznámkami, tak sa jej chytil amok a cez internet ho poslala kadeľahšie. Na nasledujúcu reakciu: ,,Zase?“ odpovedala: ,, Nie zase, ale už definitívne.“
Len pár dní predtým ju totiž kamarát zvozil, že ten jej vzťah nikam nevedie, atď, atď… až si napokon uvedomila, že mal vlastne celú dobu pravdu a len ona si to odmietala pripustiť. A akoby toho nebolo málo, ,,čerstvý expriateľ“ jej vynadal, že je aj tak len obyčajná štetka. Odsekla mu, že on je pre zmenu dospelý len na papieri a kým niečo tresne, nech si to trikrát premyslí.
Len týždeň aj niečo po tomto ,,incidente“ jej prišla zaľúbená smska od človeka, s ktorým bola pred dvoma rokmi. Prosil ju, aby sa, keď bude mať čas, zašla pozrieť na ich miestečko. Nechápala prečo, no začalo sa jej o ňom takmer pravidelne snívať.
V jednom sne sa spolu zase zatúlali k jazierku, kde sa zvykávali dosť často prechádzať. Vzal ju za ruku a odviedol na miesto, kde sa pred veľa mesiacmi rozprávali o láske a romantike. Pri nohách jej ležala akási stará fľaša.
Veď počkaj...raz ti taký odkaz pošlem.
Hneď nasledujúci deň sa ako pominutá rozbehla k jazeru. Ich jazierku. Tej lagúne, ktorá bola tichým svedkom ich- vtedy tak krátko trvajúceho- vzťahu. Fľašu naozaj našla, no tentokrát vyzerala inak. Chytila ju do ruky a zistila, že je zazátkovaná a vnútri niečo je.
V ruke stískala akýsi popísaný papierik. Odkaz. Z fľaše. Čítala ho už veľakrát a zakaždým jej pri čítaní srdiečko akoby vynechalo jeden úder. Nevedela, či to vyjde, netušila ani, kde sa nachádza jeho odosielateľ, čo robí, či je šťastný, alebo smúti po nej. Jediné, čo vedela naisto, bolo to, že slová ,,stará láska nehrdzavie“ nie sú len prázdnym pojmom…
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár