,, Nezatazujte sa minulostou, neprinesie vam to nic nove. Z chyb, ktore ste spravili, ste sa uz poucili, tak naco sa nimi stale potrebujete tyrat? Sustredte sa radsej na pritomnost, nezabudnite si dopriat zasluzeny relax,“ precitala Denisa z akehosi tyzdennika svoj horoskop kolegyni na smene, ktoru mala v ten den zaucat.
,, Fiha, to mas len na dnes alebo akoze na cely tento rok?“ nakukla jej spolubojovnicka cez rameno a zaroven si rychlo preletela svoje znamenie. ,, Totalna blbost,“ zamrmlala a radsej sa pohruzila do zoznamu veci, ktory spisala nocna smena, a ktore vlastne treba dnes vybavit.
Nezatazujte sa minulostou... spravili ste chyby, no uz ste sa z nich poucili, netyrajte sa nimi...
V Denise sa tieto slova ozyvali dlhsie. Ovela dlhsie. Boze moj, je tomu uz pol roka. Preco na to stale myslim? Preco ma to stale trapi, stve, preco je to stale rovnako silne?
Za oknami zacinal jeden z krasnych slnecnych letnych dni, no dve dvadsatrocne dievcata uz boli prezlecene v slusivej uniforme ubytovacieho zariadenia a vykonavali svoje obvykle ranne ritualy. Kdesi v este prazdnej restauracii sa ozyval zvuk vysavaca, inak bolo vsade ticho. Uz to ale nepotrva dlho. Onedlho zacne do prace dochadzat personal a zavladne klasicky pracovny chaos premiesany zvukom elektrozariadeni, pokladni, hudbou a rozhovormi.
Denisa vedela, ze akonahle tu ma novu kolegynu, ktoru ma na smene zaucat, tym padom ma v podstate volno. Jej uloha spocivala akurat v tom, ze mala davat pozor na to, ako dievca vybavuje hosti, a pomahat s detailami.
To malo svoje pre aj proti. Isteze je prijemne, ked si raz za cas moze v robote oddychnut, pripadne nieco precitat, nehovoriac o tom, ze obed si moze dat bez toho, aby musela od jedla vyskakovat kvoli hostom.
Tym padom ale cely den nema moc roboty a neodbytne myslienky v nej budu nahlodavat aj dnes...
V mysli sa nechtiac vratila k tomu dnu, co pre nu znamenalo zlom. Dnu, kedy jej bola pravda doslova vmietnuta priamo do tvare...
,, NIE, preboha NIE!“ chcela Denisa vtedy zufalo vykriknut, no z hrdla jej nevysiel ani hlasok. Miesto toho sa roztriasla ako pri vysokej horucke. Zoparkrat zavrela oci v nadeji, ze ked ich otvori, zisti, ze sa jej to iba zdalo, ale marne. Bolo to tam. Mala to priamo pred sebou. Bolo to presne to, o com jej hovorili, o com sa jej cele tyzdne snivali nocne mory, bolo to to, na co musela mysliet s prestavkami uz vyse dva mesiace.
Cely ten cas sa snazila vsetkych vratane seba presvedcit, ze je to klam. Ze je to najhnusnejsia loz, aku si clovek dokaze vymysliet. Bola si tym vtedy ista. Ved nakoniec, On jej povedal to iste. Tvrdil jej, do oci jej hovoril, ze je to iba nehorazna loz. Nespocetnekrat sa o tom rozpravali, vela raz od neho chcela pocut pravdu. A on jej zakazdym povedal to iste. Nechutne klamstvo ohrdnutej osoby. Fatamorgana. Iluzia.
A zrazu to mala priamo pred sebou.
Ona mu verila. Verila, hoci instinkt, ktory mala od narodenia neomylny, jej tvrdil nieco ine. Citila to. Citila, ze nieco sa deje. A ze jej nehovori pravdu. No verila mu, lebo to bol jediny sposob, ako to cele prezit. Slepo mu verila, chytala sa jeho slov, ako sa topiaci chyta okolo plavajucej slamky.
,, Svina! Hnusna svina!“ bludilo jej v mysli, pricom ani nevedela, komu vlastne tie slova chce adresovat- ci jemu, alebo sebe. Ani nad tym dalej radsej neuvazovala. Srdce, ten mizerny organ, ktory bol u nej pri kazdom rozhodovani v opozicii s rozumom, jej tlklo ako splasene.
,, Len pokoj. Dychaj. Ukludni sa.“ Hovorila si, no pomohlo to len minimalne. Teraz bolo najdolezitejsie prekonat ten prvotny sok. A hlavne, len nech, aj pre samotneho satana, nikto z domacich nezisti, co sa prave stalo.
,, Deni, mozem nieco pozriet na nete?“ nakukla do izby jej o rok mladsia sestra Karin.
,, Jasne ze mozes,“ prikyvla Denisa a pozatvarala vsetky otvorene stranky.
,, Skocim na chvilu von,“ zakricala do obyvacky.
,, Za Rockym?“ spytala sa mama, pricom ani neodlepila pohlad od televizie.
,, Mami nevolaj ho tak, a to az potom, najprv si idem do mesta kupit nieco do roboty,“ odvetila Denisa, rychlo schmatla kabelu, prehodila si cez plecia mikinu a uz poculi len buchnut dvere. Mamino ,, ved otec ta moze hodit, nemusis ist peso,“ uz nezacula, nuz rodicia len mykli plecami a pokracovali vo zvycajnej cinnosti.
Hoci inokedy sa Denise uz do mesta peskovat tie dva kilometre nechcelo, teraz tu moznost privitala. Dokonca ani nemala v usiach zvycajne sluchadla. Hudba by ju momentalne len rozptylovala. Potrebovala si to cele v hlave urovnat, predychat sok a vyrovnat sa s novymi kuskami do skladacky. Skladacky, ktoru uz tymto mala komplet celu poskladanu- no vlastne okrem toho kusku, ktory by hovoril o nejakom dovode toho celeho. Preco to vlastne cele zacalo. A preco prave takto...
Ako sa blizila k mestu, uz stihla olutovat takmer vsetko. Dokonca aj to, ze v ten den, ked sa zoznamili, cestovala MHD na autobusovu stanicu cez Ruzinov, a prave v 50-ke ho stretla. Ze vystupila- a on vystupil za nou. Ze zrychlila krok, lebo si myslela, ze je nejaky uchylak, no on ju dobehol. A oslovil. Uchylak... ved presne to aj je... obycajny maniak. Ale to som vtedy este nemala odkial vediet...
Olutovala aj to, ze si vymenili telefonne cisla a dohodli prve stretnutie. A nasledovali dalsie. Spinavy podliak! Takze takychto ludi mame na policii? nenavistne si pomyslela. V tej chvili sa jej uplne zhnusil. Lutovala akurat to, ze si ho pri tej prilezitosti, ked sa naposledy stretli a on na nu pozeral s vyrazom absolutneho neviniatka, nevychutnala a nedala mu jednu z jej povestnych faciek- vraj clovek vtedy uvidi vsetky hviezdicky aj s mesiacikom a cely rad svatych k tomu.
Napokon sa rozhodla po pricine nepatrat. I tak to bolelo. O to viac, ze vlastne ti, ktorych pokladala za hnusnych podvodnikov, mali pravdu. Isteze, mohla si za to iba ona sama. Nikto ju k nicomu neprinutil.
Citila, ze toto poznanie je nieco, co ju poznaci na cely zivot. Bolo to ovela horsie, nez len ukrutna bolest. Teraz sa citila ochromena, neschopna nieco urobit.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár