Prave vtedy som uz bola rozhodnuta zostat sama. Mojou hitovkou a hymnou sa stala pesnicka Single od Natashi Bedingfield (I´m Single- that´s how I wanna be! ), tuto som pocuvala takmer stale, ked som isla z/do roboty alebo z brigady. Mnohokrat mi nechybala v ruke cigaretka. Nie, nebola som brutalne nestastna, len tak normalne. Sklamana (hlavne zo seba), netrpezliva, neprijemna, melancholicka.... privlastkov najdem este minimalne dvadsat. V praci som sa snazila byt mila a usmievava, no po praci som (ako v tom filme Miss specialny agent 1) doslova ,,odlozila" usmev a znova bola sama sebou- flegmatickou a ignorantskou 21 rocnou babou. Ktora si obcas vypila, lebo dufala, ze zabudne. Ktora si obcas zapalila, lebo dufala, ze tym zamestna nielen ruky, ale aj mysel- a prestane sa zaoberat myslienkami, co hryzli. A ktora, co kedysi pisala takmer denne nove basnicky ci poviedky, odvtedy nenapisala ani ciarku, lebo nemala chut ,,otravovat" ostatnych svojimi nevydarenymi dnami, tyzdnami, mesiacmi...
Na nieco to mozno aj bolo dobre, ale musim uznat, ze v tej dobe som sa aj malokedy niecomu potesila. Vacsinou ked sa mi aj stalo nieco necakane, nebolo to prijemne. Ale aby som zas zbytocne nikomu nekrividila. V praci ma ludia podporovali, ked som potrebovala, tak ma vypoculi (alebo ma len trpezlivo pockali v miestnosti, kym pridem z toalety, lebo som sa ,,zas" zosypala a zacala bez priciny slzit). A vlastne, tak to zacalo aj v tomto pripade. Ved viete, clovek si aj kazdy den pokeca s hocikym, nemusi si toho dotycneho zas nejak extra zacat vsimat, ale ked vam niekto pomoze bez akehokolvek poprosenia a nic zato nechce, urcite vam utkvie v pamati.
Na tu noc v praci odvtedy spominam s usmevom, hoci spociatku sa mi zdalo, ze na nej zomriem. Na infarkt. Alebo pripadne niekoho zabijem ja- od nervov. Zacala katastrofalne (vsimam si ale, ze pritahujem take idiotske smeny), no skoncila viac menej fajn. Aj vdaka nemu. Dovtedy sme spolu prehodili maximalne tak par slov, no ked som sa vtedy po polnoci zosypala (a to fakt ze poriadne), zostal tam. So mnou. Nemyslite si, nekonalo sa ziadne romanticke klise ani nic, len mi bolo povedane, ze nech sa netvarim, ze som v pohode, ked vidi presny opak. A presne toto sa mi ratalo. Ze v zivote nie len preziva, ale aj VNIMA.
Zacala som odrazu aj viac uvazovat. A vsimat si veci, ktore mi dovtedy unikali. Nabrala som odvahu ukoncit ,,vztah", ktory uz vtedy bol davno na konci, no ja jedina som to nevidela. Nabrala som odvahu prihovorit sa mu a odvtedy sme sa zacali aj normalnejsie bavit, uz nielen v praci a nielen o praci. Stale som ale pochybovala. Sebavedomie som mala uz v ciernej zemi. Co by asi tak na mne mohol vidiet. Co by ho asi tak mohlo prave na mne pritahovat. Ako dlho ho to vlastne bude bavit? Nebude to len nieco chvilkove? Rozmyslala som nad vsetkym moznym.
Jeden vecer mi ale prisla esemeska s textom, na ktory som mala chut odpisat (ale nespravila som to) nieco ako: ,,Pil si?"
Neodpisala som vlastne nic. Vtedy. Ale ked som si potrebovala pokecat, mala som s kym.Mesiac mi trvalo odvazit sa a znova zacat novu epizodu. Aj vlastne novy zivot.
Je super citit sa znovu vo svojej kozi. Moct vonku s niekym blbnut alebo sa seriozne porozpravat, pripadne aj vykricat, vymenit si nazory a potom sa zmierit. Mat za sebou tazky den v praci, ale pocitit doslova ulavu a radost, ked mi pride esemeska. Prave nad nim rozmyslat, mozno chytit mobil do ruky- a zrazu zavola. Pozriet sa na seba a presne vediet, na co ten druhy v tej chvili mysli.
Takze viete co? Mne nic ine nechyba. Nema svoju vilu na Seycheloch, nevlastni dva sportiaky, nema zlatu kreditku a ani nemieni na mna utratit vsetky svoje prachy. Naco aj? Ja sa uzivim. Mne staci, ze ked pridem domov, prituli si ma a spyta sa ma, aky som mala den. Ci nie som hladna, pripadne ci si spolu nepozrieme nejaky film. A pri tom filme sa ku mne prituli, pohladi ma po tvari a zasepka tie najkrajsie slova na svete. Patria len mne.
Takze uz viete, preco prave on? Lebo si zije svoj zivot, ma svoju pracu, svoju rodinu, svoje zaujmy, ale nema problem kracat zaroven zivotom so mnou po boku. Nie je mojou zeleznou gulou, skor naopak. Dal mi kridla a naucil ma lietat, prave ked som mala pocit, ze sa zo zeme uz nezdvihnem. Ked sme sa na niecom dohodli, bol 100% spolahlivy, skor niekedy som bola ta menej spolahliva ja. A hlavne, ked som mu nieco jeden den povedala, o tyzden ci dva mi to dokazal zopakovat. A uznajme- toto je jav, ktory uz vidime malokedy.
Aktualne mam 24. Sme spolu tri roky, zvladli sme aj poriadne hadky, ale aj perfektne chvile, ked ma- jemne spolocensky unavenu- viedol domov, co bolo vzhladom na ten stav celkom vtipne. Ale aj, ked to bolo naopak dolezite ale je, ze nam je spolu krasne aj bez slov a ze konecne ked som s nim, nemam pocit, ze by som prave teraz mala byt niekde uplne inde, s niekym uplne inym...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár