Som takmer úplne normálna baba. Mám prácu, ktorú som si nevybavila cez žiadnu známosť, ale klasicky cez životopis a internet. Bývam s rodičmi, ktorí nie sú rozvedení ani po vyše 20 rokoch manželstva, s o rok mladšou sestrou a škrečkom. Miestami si, klasicky, lezieme na nervy. Nie so škrečkom.
Pred rokom som potila krv pri maturách a potom brigádovala v call centre za pár šupov asi 8 či 9 mesiacov. Áno, bola to dlhá doba, čo som sa nechávala zdrbávať za použitý tón hlasu či výber slov v telefonáte a komunikácií. Napriek tomu som tam chodila rada- hlavne kvôli už bývalým kolegovcom, čo boli a aj sú úžasní ľudia.
Aby som ale moc neodbáčala od témy, momentálne sa mi ani nechce veriť, že minulý rok bol taký, aký bol. Mama v zime v nemocnici (chvíľu aj na JIS-ke, našťastie, nie dlho), sestra v nemocnici na jar, my s otcom sme na seba mnohokrát len bezradne pozerali, neschopní jeden druhého povzbudiť. Otca som vtedy asi prvý raz v živote videla plakať.
Tento rok už som sa vzoprela. Áno, chcem pracovať za normálnu mzdu. Áno, chcem ísť študovať externe cestovný ruch a hoteliérstvo. A áno, chcem ukončiť vzťah, ktorý trval dva roky a nad tým ukončením som uvažovala už pol roka...
Bývalý sa odvtedy so mnou nebaví a ignoruje ma. Stáva sa.
Začala som si s kolegom a po pár týždňoch to skončilo, pričom ja som sa z toho spamätávala ďalší mesiac. Holt, nikto ma nevaroval, že s tým týpkom to takto zvykne dopadnúť častejšie. Ale začínam si zvykať, že padám na hubu. To aspoň značí, že kráčam vpred.
A aby som sa dostala k hlavnému bodu vo svojej úvahe: Opäť raz to vyzerá tak, že sedím na dvoch stoličkách naraz. Najväčšia sranda je tá, že zatiaľ nie je šanca medzi ne spadnúť, lebo oficiálne ešte nesedím ani na jednej (nechápeš? Nič si z toho nerob, miestami ani ja). Nikomu to ale nevešiam na nos, je to taký môj vnútorný stav, ani nežiadam o radu a ani nič podobné, jednak preto, že teóriu poznám naspamäť a jednak preto, že ma neláka robiť razantné kroky. Slovensky povedané, jebem já na to, šak niečo bude...
Celý hotel žije v domnení, že chodím s kolegom toho kolegu, čo som ho tu už spomenula. My dvaja sa tejto téme vyhýbame. Chodievame von, kecáme, keď mi je smutno alebo chladno, bez zaváhania si ma pritúli, zahreje. Dokonca aj vtedy, keď som totálne v pohode. Zvykne ma chodiť navštevovať na recepciu, začínam ho mať naozaj rada. Neviem, či viem, čo je láska. Záleží mi však na ňom, na jeho zdraví, na tom, či je šťastný, smutný, naštvaný či unavený.
Zhruba v rovnakom čase som sa spoznala s jedným naozaj nenormálne milým chalaniskom, ktorý býva asi 200 km odo mňa, ale už neraz ,,zablúdil" do BA len kvôli ,,mravčekovi zo Šamorína" (kto ma nemá na fejse uloženú, nepochopí, ale neva). Nemal problém vypočuť ma, keď som na jar tri týždne v kuse mlela o tom istom. Taký milý na mňa ešte nikto nebol. A ešte k tomu nezištne.
OK nebudem to tu rozmázavať, predsa len, je to verejný blog a taktiež viem, že keby si to prečítal niekto, kto by nemusel, bo by z toho hovadský prúser. Napriek tomu nevymažem ani jednu vetu. Zakončím to asi tým, že vo veľkom srdci sa pomestí veľa ľudí, ibaže je mi jasné, že túto dilemu si budem musieť jedného dňa vyriešiť. Ja sama. A moje druhé ja. So mnou.
Ale nehrozí, že by to z mojej iniciatívy bolo v najbližšej dobe...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár