,, Som rád, že som ťa spoznal. A je to dosť podarená náhoda, že nás nakoniec spojila práca.“
,,Tak čo, ako sa ti tu páči?“ prehodil Braňo smerom k novej kolegyni. Bola až dojemne nesmelá, no napriek tomu ju spoznal. Dovtedy boli spolu len vo virtuálnom kontakte, ale rozumeli si. Plánované stretnutie sa vždy kvôli niečomu odložilo. Až doteraz. Vedel však o nej zbežne aspoň to, že to bolo z polky číslo a z polky mierny vánok. Záviselo ale z akej veľkej polky. Na to už bežná matika teda nestačila.
,, Je to síce miestami o držku, ale páči sa mi tu. A nielen preto,“ dodala so smiechom, ,, že to mám sedem minút od baráku. Ale... tak celkovo.“
Braňo sa len uškrnul a prehltol poznámku, že ju to čoskoro prejde. Aj na túto vetu raz príde, netreba ju znechutiť už teraz. Miesto toho mu blyslo hlavou, že keď sa Ema zasmeje, rozžiari sa jej celá tvár. Aby vtieravú myšlienku zahnal, kúpil si u nej cigarety. Kým sa rozprávali, hľadal síce vo vreckách montieriek zatúlané mince, ale i tak ich nakoniec nebolo dosť, nuž musel vydolovať celú peňaženku.
,, Dokedy si dnes? Do šiestej?“ spýtal sa, viac- menej pre istotu, keďže pol roka je dosť dlhá doba na to, aby si to u Maji, Eminej kolegyne, odsledoval.
Keď dievčinka prikývla, jemne ju pohladil po ruke, ktorú mala, akiste mimovoľne, položenú na lesklom pulte, spoza ktorého ju spočiatku takmer ani nebolo vidno, a ktorý ju i jej kolegyne deň čo deň, noc čo noc oddeľoval od hotelových hostí. Ema totiž, ako väčšina nízkych a útlych ľudí, mala zaujímavú schopnosť splynúť s prostredím. A ona sama vždy, keď na to prišla reč, sršiac humorom doplnila, že najmä, keby sa vyskytol nejaký prúser.
Ema na Braňa pozrela s len veľmi malým prekvapením, čo zas vcelku prekvapilo jeho. Nemohol predsa tušiť, že zácvik a dlhé smeny sú dobré aj na to, aby sa človek pomerne rýchlo dostal do obrazu a dokázal sa v ľuďoch- kolegoch ľahšie a rýchlejšie zorientovať. Babské debaty boli na programe takmer neustále, taktiež aj zdĺhavé analýzy pocitov, myšlienok, a v noci sa ešte aj najlepšie snívalo- s otvorenými očami.
Jej jediný problém bol akurát v tom, že sa ešte stále nevedela zorientovať sama v sebe. Už vyše dvoch rokov mala vzťah, z ktorého ale už minimálne pol roka (s prestávkami, keď sa Daniel nechoval ako dilino) plánovala vycúvať. To, že sa miestami choval úžasne nemožne, si s nevôľou uvedomovala, ale rozhodne jej nevoňalo, že odkedy nastúpila, baby z nej sebavedome vytiahli všetko hlavné, čo potrebovali vedieť, a nenápadne ju začali odkláňať z jej vyšľapanej rovnej cestičky, o ktorej si myslela, že z nej v blízkej dobe neodbočí. Bola to jej zóna komfortu. V tom tmavovlasom a tmavookom týpkovi mala predsa len istotu. Istotu, že mu na nej záleží. Odrazu ale zatúžila po niečom inom. Nie len po nejakom dobrodružstve, ale po úplne inom spôsobe života.
,, Na čo myslíš?“ vytrhol ju z myšlienok ten svetlovlasý modrooký objekt jej záujmu. Keď automaticky pokrčila plecami, nechal to tak. Miesto toho jej navrhol, aby si po práci šli zahrať biliard. ,, Fajn, ale donesiem aj sestru a potenciálneho švagra, lebo so mnou by si to mal až moc ľahké,“ odvetila veselo a jedným šikovným ťahom založila tenký štós papierov do jedného zo šanónov.
Bytovka
,, Mám rada chalanov, ktorí si dokážu povedať svoj názor a aj si za ním stáť. Väčšina z nich to nevie. Aj preto si ma zaujal.“
,, Čautéé osoby!“ vrútila sa do labilných vchodových dverí Ema ako veľká voda. V nasledujúcej chvíli sa ale skoro prizabila na priveľkom páre tenisiek na priveľmi malej chodbe, na ktorý ešte stále nebola zvyknutá, že tam zvykne byť. ,, Švagrík!“ zatiahla naoko sklamane. ,,No? Čo je? Čau švagrinka!“ žiarivo sa na ňu usmial objekt zbožňovania jej o rok a pol mladšej sestry. ,, Tie lode si si zase odparkoval do debilného prístavu!“ odfrkla a hneď na chodbe zo seba zhodila tašku i bundu.
,, Héj!“ hlbokým hlasom zaprotestoval Majo, no len preto, lebo mal chuť Emu- a koniec koncov, aj Ivanu- trochu naštartovať. Už začínal byť zvyknutý na Emin rozhádzaný biorytmus, preto ho ani náznakom neprekvapilo, že len čo prehodila pár viet s rodičmi, ľahla si na roztiahnutý gauč pred telkou a uprostred rozhovoru proste zaspala.
,, Emíííí?“ začula v polospánku z izby.
,, No?“
Nato začula nejaké nezrozumiteľné vety, z ktorých sa jej ubolená hlava s neprestajne lesklým čelom ani len nesnažila niečo vydedukovať. Pochopila z toho zase raz to, že majú doma debilnú akustiku.
,, Doriti šak dojdi sem, nerozumiem ti ani .....“ ďalej sa nedostala, lebo ju umlčalo trojhlasné ,,Ema!“ , nuž sa len otočila na brucho, objala vankúš a privrela oči, ktoré ju začínali štípať. Je pravda, že by radšej objímala niekoho než niečo, ale človek si ani v tej posteli zrejme veľakrát nenavyberá.
,, Emíí nepôjdeme von?“ Ivanin nadšený hlas, že už je ,,hlavný sponzor“ doma, ju neomylne prebúdzal zo sľubne sa začínajúceho spánku.
,, Ježiši, spím!“ zahlásila a skryla si hlavu pod vankúš, načo začula Majov rehot, nuž sa musela aj ona pousmiať. ,,Jááj, aj tak asi pôjdeme... kokos,“ odfrkla, ,, ale až o hodinu...som mŕtva. Zobuďte ma o pol ôsmej.“
Presne pred pol ôsmou sa obývačkou rozľahlo operátorom prednastavené (a mimoriadne nepríjemné) zvonenie. ,, To je moje?“ zabručala rozospato. Keď ale celá jej rodina okolo už pozerala na ten zdroj hluku podobným výrazom v tvári ako na budík v pondelok skoro ráno, rozospato ho zdvihla. ,, Prosím?“
,, No szia,“ začula Danov tichý hlas. ,, Nepôjdeš do mesta?“
,, Akurát som chcela spať,“ sklamane zahlásila.
,, Aha, tak nič.“
,, No jo, tak nič.“
,, Ahoj zajtra.“
,, Čau.“
Keď skončila ten troj či štvorsekundový hovor, kdesi vo vnútri ju pichol malilinký osteň sklamania. Nevideli sme sa už dva dni a on to len tak zruší, bez prehovárania, bez boja, len tak sa proste vzdá... a čo Braňo? Mal sa mi predsa večer ozvať. Kedy je, krucinál, uňho ten večer?
Keďže už i tak nemala šancu zaspať, rezignovane vstala a začala sa prezliekať. Pleťovou vodou si dôkladne zotrela zvyšky mejkapu a vlasy si upravila do účesu tak, aby jej nezavadzali. Natiahla si tenký pulóvrik- ako inak, s veľkým výstrihom- rifle a mrkla na tých dvoch: ,, Kto má chuť si ísť zahrať biliard?“
,, No ja nie! Zas tam budem jediný chlap! Utýrate ma!“ schuti si rýpol Majo do oboch báb, aby zabil dve muchy jednou ranou. ,, Kto ťa týra? Že ťa huba nebolí!“ odvrkla mu Ivana, nadmieru nadšená nápadom, čiže bola oblečená za necelých desať minút, čo je u nej už pomaly na zápis do guinessovky.
,, Na tvojom mieste by som si tak nefandila, švagrík,“ vytiahla svoj tromf Ema, keď jej konečne pípla esemeska, ,, pomer pohlaví bude dnes večer vyrovnaný.“
,, Čo? Dano sa už konečne naučil baviť?“
,, Nie. Ale poznám niekoho, kto sa baviť vie. Ideme?“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár