,, A prestane ma to vôbec niekedy bolieť?“
Keď šla o také tri týždne Ema svojou už obvyklou trasou k Danielovi domov, absolútne nevnímala okolie. Ak by vtedy boli v mestečku rušné cesty, zrejme by ju bolo minimálne trikrát zabilo auto- len škoda, že mohlo byť pokojne aj zaparkované.
Ako jemne došliapavala teniskami o zľadovatelý chodník, stále musela myslieť na to, prečo na Dana už nemyslí ani toľko, koľko by sa minimálne podľa nej patrilo na zaľúbenú babu v dvojročnom vzťahu. A štvala aj samu seba. Nie len týmto. Aj tým, že hoci si doslova prikázala, čo na ktorú vtieravú otázku o ich vzťahu ľuďom odpovedať, vždy jej vytresla nejaká veta, ktorá len málokedy ľudí nevyprovokovala k ďalším otázkam. A na sto percent v nich zanechala dojem, že ten vzťah už je dávno stratený.
To bola vec, ktorú z jednej polovice chcela a z tej druhej nie. Áno, pretože ju začínala nadchýnať myšlienka, aké by to bolo žiť konečne trošku inak a nemať každý deň presne nalinkovaný a skoro rovnaký, ako ten predošlý. Stretávať nových ľudí, nemusieť sa nikomu spovedať, a hlavne, od nikoho sa nenechať ťahať dolu- ako to ona nazvala. Isté totiž bolo, že Ema nutne potrebovala mať pocit duševného rastu a toho, že sa posúva v živote nejakým spôsobom dopredu.
Pri Danielovi ten pocit nemala. Čo sa jeho týkalo, celé dni trávil bez problémov doma pred PS3 a striedal to akurát s jedením, nutnou hygienou, venčením psíka a Emou. A väčšinou to posledné aj tak spájal aj so svojimi kamarátmi. Nemal prácu a popravde, ani ho to nejako moc netrápilo. Nebyť Emy, nemal by ani zbúchaný životopis.
Na druhej strane, z jeho strany cítila, že ju stále ľúbi, ibaže ju začína brať ako samozrejmosť. Nemal potrebu o jej lásku bojovať, bol si istý, že ju má. Nesprával sa však kvôli tomu povýšenecky alebo ľahostajne. Stále to bol ten spočiatku tichý, neskôr naozaj vtipný chalan, ktorý Eme kedysi učaril. Akurát že vtedy mal prácu a aj nejaké plány. I keď nie veľké, ale aspoň tam boli. Situácia sa však zmenila. A keby len situácia. Ema už nevedela, kedy presne ten zlomový bod prišiel, no v poslednej dobe ju už skoro NIČ s Danielom nebavilo tak, ako predtým.
,, Čauko,“ pozdravila ho trošku bez nálady, keď otvorila dvere do jeho izbičky. Tentokrát ho našla ležať prikrytého v posteli, keďže už vyše štyroch dní bol doma z nemocnice s obviazanou rukou a prikázaným trojtýždňovým oddychom.
,, Ahoj moje,“ odzdravil ju Dano, potešený, že ju konečne vidí. Bože, ako jej začalo byť v tej chvíli z toho celého zle! Veď ten chalan ani len netuší, čo všetko sa v poslednom čase medzi nimi zmenilo!
Keď si vyzliekla bundu a aj mikinu, sadla si k nemu na posteľ. Naznačil jej, aby si k nemu ľahla, no to odmietla. Tak sa k nej prisunul bližšie a začal ju hladiť po ruke. A vtedy sa odhodlala. Pretože ten dotyk jej pripadal ako spytovanie svedomia. Bol jej zrazu hrozne nepríjemný. A už sa v nej ani neozývali výčitky z toho, že mu s jedným známym skoro zahla. To bolo vari najhoršie zo všetkého. Takmer to spravila práve pre tie výčitky svedomia, aby si dokázala, že jej na Danovi stále záleží- a oni neprichádzali!
,, Dano, nepripadám ti v poslednom čase nejaká iná? Čudná?“ začala trošku nervózne.
,, Tak trošku.“
,, A chceš vedieť prečo to je tak?“
,, Máš veľa roboty a málo času, hovorila si mi to nedávno. Ale neboj sa, onedlho to bude lepšie.“
,, Ale nebude.“
,, Prečo?“
,, Lebo v tej práci sa chcem udržať čo najdlhšie. Záleží mi na nej. A taktiež popri nej chcem mať brigádu. Potrebujem peniaze na školu.“ Vedela, že otrasne odbieha od témy, ale zbabelo dúfala, že sa niekde medzi jej blábolami nájde aspoň jeden dôvod a Dano rozchod navrhne ako prvý. V kútiku duše však vedela, že to sa nestane. Natoľko ho už poznala.
,, Ale určite budeš mávať aj voľno. A vtedy môžeme byť spolu,“ povzbudivo odvetil.
Už nevládala. Vety, ktoré si doma v duchu tak dlho chystala, sa jej kdesi podivne rozplynuli ešte predtým, než si ich stačila v duchu prečítať. Neostalo jej teda nič iné než improvizácia. V tej chvíli sa nenávidela, ale už cítila silnejšie než kedykoľvek predtým, že to musí urobiť. A to hneď.
,, Nebola som divná preto, že by som mala stresy z práce. A nie, nedotýkaj sa ma, prosím ťa,“ ticho doložila. Dano ruku pomaly odtiahol.
,, Už dávno som sa ťa chcela spýtať, či podľa teba má zmysel v tomto vzťahu pokrač...“
,, Jasné že má, ľúbim ťa,“ vyhŕkol odrazu Daniel, čo ju trošku vyviedlo z miery, keďže uňho až takúto hyper aktivitu ešte nezažila. Stále ju to však od pôvodného zámeru neodvrátilo.
,, Ale mne tento vzťah nevyhovuje, Dano...“ ticho riekl Ema.
,, Prečo?“ udivene sa spýtal.
,, Ty si si to ešte nevšimol?“ Eme sa v mysli rýchlo premietlo bohaté defilé najrôznejších situácií... boli na jej stužkovej a Daniela musela hodinu presviedčať, aby si s ňou zatancoval, keďže jej to predtým sľúbil. Nakoniec ho presvedčila a tancoval s ňou. Na jednu pesničku. Potom si znovu šiel sadnúť k stolu a po nejakom čase ho rozbolela hlava, tak odišiel... potom boli u Daniela doma, mali byť len oni sami dvaja, ale bol tam aj jeho kamarát a chalani hrali nejakú hru. A konkrétne týchto rovnakých obrazov tam mala viac.
Tie pekné zážitky, čo spolu mali, sa jej totiž datovali len do obdobia, kým spolu boli zhruba rok a pol. Potom už to bolo také akési napäté či silené. Moc jej nesedeli reči jeho kamarátov, no keď s Danielom chcela byť vonku, väčšinou tam boli aj oni. A vtedy obvykle bola cieľom cesty krčma a zábavou typické chalanské reči, vyťahovanie sa a táranie nezmyslov, prípadne rozoberanie hier či filmov, najčastejšie nejakých preumelkovaných krvákov.
Spočiatku to síce nerobila, ale neskôr začala z týchto ,,akcií“ odchádzať. Niekedy s Danom, niekedy bez neho. Nepohádali sa kvôli tomu však, vlastne sa hádali len veľmi príležitostne. Ibaže keď už sa Danielovi podarilo niečím Emu naozaj naštvať, tak mu to vtedy dala aj patrične najavo.
Ema rýchlo zahnala spomienky a vrátila sa do prítomnosti. Už to bolo nepríjemné dosť, nechcela to ďalej naťahovať.
,, No prečo ti náš vzťah nevyhovuje?“ zopakoval otázku Daniel a pozeral na ňu.
,, Nikam sa neposúva. Vždy je o tom istom. A my dvaja sme totálne rozdielni. Dano, ja už ďalej nevládzem. Nechajme to tak. Nájdeš si lepšiu, než som ja. A budeš aj šťastnejší.“
,, Ale ja som šťastný s tebou, Ema,“ namietol rýchlo, no ona len odmietavo zavrtela hlavou. ,, Nie si. Nie si, pretože už mňa samú bolí to, čo ti v poslednej dobe robím- odriekam stretnutia, telefonujem s tebou ako s cudzincom, zhovárame sa napäto a stručne. Netrápme sa už ďalej.“
Vtedy Daniel pochopil, že to je už u nej definitívne rozhodnutie. Sťažka preglgol a oči sa mu začali lesknúť. Ema o ňom od začiatku dobre vedela, že je vo vnútri veľmi citlivý, ale inak sa už proste nedalo. Chcela mu len tak nejako z reflexu položiť ruku na rameno, no odtiahol sa. Čakala to. Sadla si trošku ďalej a čakala, kým prehovorí.
,, Môžem sa niečo spýtať?“ opýtal sa po asi minúte a trochu sa mu triasol hlas, ,, Prestane ma to vôbec niekedy bolieť?“
Ema cítila, že už všetko pochopil. Odteraz už nie je MY, ale JA a ON. Pol roka som na nič iné nemyslela. A teraz sa slzy tlačia do očí aj mne.
,, Ver mi, že prestane, ale až časom,“ odvetila potichu, ale to už jej slzy tiekli po lícach ako hrachy. Tentokrát jej ich však Daniel nezotrel, ako to už spravil toľkokrát predtým. Nepohladil ju po líci a nepovedal, že to bude zase dobré. Už to všetko boli len spomienky. Rovnako ako dva maličké plyšáky, ktoré si veselo trónili uňho na posteli či stoličke, ktorá mu nahrádzala nočný stolík. Poznala ich dokonale, veď to bola práve ona, kto mu ich daroval.
V izbe akoby sa ochladilo. Vedela prečo. Aj tá miestnosť akoby vedela, že Ema už tu nemá viac miesto.
Znova sa ho nesmelo skúsila dotknúť. Tentoraz neuhol. Aj on sa chcel rozlúčiť, nuž sa osmelila a objala ho. On ju jemne stisol a po pár sekundách pustil. Týmto sa rozlúčili už nadobro. A vedeli to obaja. Boli spolu dva roky a tento rozchod rozhodne neznamenal, že sa ešte niekedy v budúcnosti dajú dokopy.
Ema sa rýchlo obliekla a prešla na chodbu, odkiaľ bolo dobre vidieť na telku v obývačke. Akurát tam bežal nejaký reklamný šot so srdiečkami. A po ňom ďalší. Niet divu. Na druhý deň mal byť totiž 14. február...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár