,,Odrazu som si uvedomila, čo naozaj musím spraviť... a v prvom rade, čo som mala spraviť už pred pár mesiacmi.“
,, Počuj, nerád to z teba ťahám, keď sa o tom nechceš baviť, ale... prečo ste sa vlastne rozišli?“
,, Lebo už to tak proste muselo byť. Mala som to spraviť už dávno. Ten vzťah nikam nesmeroval, nedalo sa inak.“A všetci mi to otrepávali o hlavu, odkedy som nastúpila.
Braňo odrazu zastavil a bez slov ju objal. Jemne, no veľavravne. Aspoň tak sa jej zdalo. Po chvíľke ju pustil a pozrel jej do tváre. ,, Dúfam, že to nebolo kvôli mne?“
Sčasti aj áno. Z veľkej časti. Neľúbim ťa, aspoň dúfam, ale zaujal si ma. ,, Nie. Toho sa nemusíš báť.“
Braňovi navidomoči odľahlo. Rovnako sa zatváril, aj keď sa mu ju podarilo pred týždňom či dvoma aspoň trochu rozveseliť. Keď ju ale uvidel tesne po tom rozchode, úprimne sa zdesil, lebo v takom stave ju ešte nevidel. Nečudovala sa mu, vedela si dosť dobre predstaviť, aký na ňu mohol byť pohľad. Uslzená, rozmazaná s čiernymi šmuhami pod očami, s kapucňou na hlave a prázdnym pohľadom, no proste kráska na pohľadanie. Slzy sa jej totiž rinuli ďalej, ešte aj keď vybehla von od Daniela. Ten prúd sa nedal zastaviť a dobre vedela, že aj keby sa dal, tak to nebude chcieť spraviť.
Slzy so sebou odnášali všetky pochybnosti, nezhody, ľútosť nad tým, že takto zahodila dva roky, ale aj ľútosť nad tým, ako sa musela zachovať k Danovi. Predsa len, nič zlé jej v podstate nespravil...
Z myšlienok ju vytrhla Braňova vôňa a hrejivé teplo, ktorým sa jej prihováral aj bez slov. Bol proste tu. Pri nej. Keď sa vyslobodila z jeho náručia, pozerali na ňu krásne modrozelené oči. Už ten jeho smutný pohľad jej stačil, aby sa pri ňom začala roztápať, čomu vôbec nerozumela. Nechcela to. Chcela mať neprestajne nad sebou prevahu a nie poddať sa nejakému jeho zvláštnemu vyžarovaniu. V jednej chvíli sa dokonca sama seba zľakla- keď jej hlavou prebleslo, že by ho takto chcela cítiť pri sebe veľmi často.
Ani nevnímala ako dlho, ale jednoducho len ostali stáť na hrádzi, uprostred cesty, Braňo ju zozadu objímal, a spolu sledovali, ako sa už skoro jarné slnko zrkadlí na hladine. Nebolo treba slov. Okolo nich neustále prechádzali ľudia, no pre nich v tej chvíli nikto iný neexistoval. Mohlo to byť pár sekúnd, ale rovnako aj dlhé minúty. Po dlhom čase si konečne dokázala naplno vychutnať nádheru a aj prchavosť takýchto okamihov, keď mala pocit, že sú si spolu veľmi blízki. Možno až príliš.
Keď totiž zrazu Braňovi zazvonil mobil- volali mu z hotela- bolo už po všetkom...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár