Len jedno mladé dievča, Tina, sa snažilo čo najskôr sa dostať niekam do chládku, a, podľa možnosti, mimo zraky verejnosti. Najradšej by sa odplazila do najbližšieho tunela či niečoho takého. Nebolo jej najlepšie. Momentálne bola bez peňazí a navyše, ešte nikdy nemusela tak dlho čakať na ďalšiu dávku. So zaslzenými očami si prezerala okolie, hoci siluety ľudí a budov sa jej zlievali dohromady a vytvárali len akési beztvaré šmuhy.
Začínalo jej byť ukrutne zle. Vedela sa síce vyrovnať s plným nosom a zimnicou, no kŕče, čo jej začínali zvierať nohy, už boli moc. Bože, keby tak teraz stretla Miša! Pri troche šťastia by mal prášok aj pre ňu! Čo je dnes vlastne za deň? Pre Tinu bol jeden ako druhý; dávka, krátka eufória, zháňanie peňazí na ďalšiu dávku... a tak stále dookola.
Trpko sa pousmiala, keď si v duchu predstavila reakciu rodičov, keby videli, čo z nej teraz je. Veľa by si z toho asi nerobili.Víťazoslávne úsmevy, reči typu ,,tak vidíš, my sme ti to hovorili. Mala si zostať doma!“ počuť nepotrebovala.
Prečo vlastne odišla z domu? Sama presne nevedela. Možno preto, že tam mala všetko a o nič sa nemusela starať. Akonáhle sa ocitla na ulici, takmer bez ničoho ( a ešte aj o tú trochu vecí, čo mala so sebou, prišla hneď v prvú noc), pocítila tvrdú realitu. Toto bol skutočný svet a ona sa rozhodla čeliť mu, hoci, pravdaže, vtedy ešte vôbec netušila, čo to znamená. Doma sa jej svet jednoducho zhnusil. Neobťažovala sa nechať ani lístok na rozlúčku. Načo? Aby rodičia mohli chvíľu hrať to príšerne trápne divadielko, že im chýba ich jediná dcérka a že spravia všetko pre to, aby ju čím skôr našli a priviedli domov? Po pár dňoch by ich to aj tak prestalo baviť. Zobrala si len toľko vecí, koľko sa jej zmestilo do kabelky a jedného večera sa proste nevrátila zo zvyčajnej prechádzky. Klúče od domu, ktoré vždy nosila so sebou, vyhodila na príjazdovú cestu. Už ich nepotrebovala.
Jasné, že ju i tak začali hľadať, ale skryť sa vo veľkomeste nebolo nič zložité. Pri troche šťastia a stránení sa problémov sa mohla bez stopy kdekomu stratiť na dosť dlhú dobu. Po pár dňoch stretla Michala, do ktorého sa zbláznila a ktorý ju dotiahol k návyku na drogy a s tým k úzko spojenej činnosti, ktorá jej mala zakaždým zaručiť peniaze na dávku. Napriek všetkému mu ale slepo dôverovala a on to dokázal nespočetnekrát využiť vo svoj prospech. Bola presne taká naivná, ako sa dalo očakávať od dievčatka z bohatej rodiny.
Spomienky na chvíľu zahnal prudký kŕč, ktorý pocítila v lýtku. Zviezla sa po drsnej stene tmavej uličky, v ktorej sa teraz schovávala pred okolím. Trasúcimi sa prstami sa snažila rozmasírovať si ho, čo sa jej po chvíli aj podarilo.
,,Tina!“ ozvalo sa z druhej strany ulice. S nádejou zdvihla hlavu. Chladnými očami na ňu hľadel akýsi vysoký, urastený blondiak. Striaslo ju. Odkedy zistila, aký je to bastard, jej pri pohľade naňho prichádzalo zle. Alebo to bolo pre tú chýbajúcu dávku?Pravdou bolo, že on mal vždy niečo dobré po ruke. A vedel sa rozdeliť, aj keď to záležalo od toho, či bol tiež dobre naložený alebo nie.
Michal rýchlymi krokmi prikráčal k nej. Už mimovoľne si rukami prikryla hlavu, no opäť ju premohli prudké kŕče, tak ruky rýchlo stiahla. Mladík sa uškrnul. ,,Čo, Tinka, dnes nešli kšefty?“ Potom čosi vybral z vrecka a lákavo tým zamával dievčaťu pred tvárou. ,,Zajtra máš narodeniny, či sa mýlim?“
Narodeniny... je to vôbec možné? Takže je to už vyše pol roka, čo som ušla z domu?Pri myšlienke na to, čo všetko ju ešte dnes zrejme čaká, aby sa zaopatrila drogami aj na zajtra, ju začínalo napínať na vracanie. Bolo jej zle už pri myšlienke na zákazníka, no momentálne bolo dôležité nejak pretrpieť dnešok.
Zachvela sa. ,,Prosím ťa, prosím, daj mi to! Ne-nemám peniaze, ale zajtra ti to splatím. Prisahám!“
Uškrnul sa. Tá baba mala guráž. ,, Doriti,“ zašomral odrazu a balíček rýchlo napchal späť do vrecka, aj s cigaretou, ktorú si práve chcel zapáliť. Policajti. Už len tí tu teraz chýbali. Odbehol kamsi preč a svoju micku nechal napospas. Bolesti.
Tina zúfalo vykríkla. Opierajúc sa o stenu napokon vstala a tackavo prešla na chodník. Okolo nej práve prebehli nejakí asi trinásť- štrnásťroční chlapci. Policajti po krátkej kontrole ulice znovu nasadli do auta a odišli. Prekliatí fanatici! Keby teraz neprišli, mala by na pár hodín pokoj!
Chvela sa. Od bolesti, od kŕčov, od nevoľnosti. Síce ešte mala hlavu čistú, ale už začínala cítiť prvé príznaky delíria. Odrazu na chodníku oproti zazrela niekoho známeho. Bol to Michal? Netušila, no bolo jej to jedno. Niečím na ňu mával. Plná očakávaní a vidín po bezbolestnej noci sa rozbehla k nemu, hoci tam nebolo nikoho. Vyfantazírované postavy, vychádzajúce z bolestí ani nie dvadsaťročného dievčaťa, zapríčinili to, že Tina si až prineskoro všimla, ako sa oproti nej rúti nejaké auto. Už nevedela, čo je skutočnosť a čo len jej výmysel. To zistila po pár sekundách...
Na druhý deň bolo opäť od rána horúco. Okná domov a bytov boli otvorené dokorán, akoby sa snažili vlákať dnu neexistujúci vánok. Ulice boli plné ľudí, ozývali sa ich veselou či vážnou vravou, smiechom, krikom. Mladému dievčaťu sa splnil sen. Sen o bezbolestnej noci. A aj o všetkých ďalších...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár