Letmo si preletela malú, striedmo oddelenú kóju, do ktorej ju šéfka nasmerovala, sadla si a znudene podoprela hlavu. Pramene tmavých vlasov jej jemne dopadali na stôl. Zjavne mal každý čo robiť- teda každý okrem nej. Niekde vzadu bolo zapnuté rádio.
,, Kávu si osladím o trochu víc…“ ozývalo sa v tichej miestnosti. Andrei pomaly klesala hlava a na líci ucítila príjemne studené drevo…
,, Slečna! Slečna, zobuďte sa!“ rozľahol sa miestnosťou zvučný ženský hlas. Andrea prudko precitla a zdvihla hlavu. Žena, ktorá na ňu zavolala, stála kúsok od nej a v náručí mala obal s niekoľkými papiermi. Podľa menovky, ktorú mala pripnutú na hrudi, to bola nejaká L. Reiterova, zástupkyňa vedúcej. Bola oblečená decentne, no vkusne. Červenkasté vlasy mala zviazané do uzla a na zelenkavých očiach mala okuliare s takmer nepatrným, jemným rámom. Celkovo vzbudzovala dojem ženy, ktorá presne vie, kedy je čas na prácu a povinnosti, a kedy na oddych.
,,Vy asi budete tá nová, že?“ spýtala sa jej po chvíli. Andrea nemo prikývla. ,, Ja som Lucia,“ žena si zručne uvoľnila spod kopy papierov pravú ruku a natiahla ju k novej kolegyni.
,,Teší ma, ja som Andrea,“ stisla ruku Lucií. ,, Andy, toto mám pre teba od šéfky. Chce to mať ešte dnes vyplnené,“ Lucia bez ďalších ceremónií položila celú kopu na jej stôl, chvíľu sa v nej prehŕňala, napokon vybrala štyri papiere a nechala ležať pred ňou. Zvyšok si opäť zobrala, krátko sa usmiala a odišla.
Tmavovláska si preštudovala tlačivá a potom preletela pohľadom po stole, či nenájde nejaké píšúce pero. Keď ho konečne našla, začala vypisovať údaje. Zrazu jej začal zvoniť mobil. Myklo ju. Voľnú ruku si rýchlo vopchala do vrecka a nahmatala zdroj hluku, lebo sa k nej už-už začínali otáčať hlavy kolegov, rozhorčených takýmto náhlym vyrušením.
Bol to jej priateľ. Chcel sa pochváliť, že si už konečne kúpil ten počítač, čo plánoval aspoň pol roka.
,, No to je super!“ zvýskla Andy natešene, úplne zabúdajúc, že je v práci, kde nie je vítané akékoľvek rozptyľovanie ostatných.
Keď zdvihla pohľad, zistila, že na ňu pár kolegov pozerá, tak sa ospravedlňujúco usmiala, na mobile vypla zvuky a vypísala papiere, ktoré jej na stole nechala Lucia. Síce už niektoré kolónky začínali byť strana za stranou nezmyselnejšie, ale aspoňže sa tá pracovná doba pomaly krátila….
Ručičky na jej náramkových hodinkách konečne ukazovali koniec šichty. Andrea ešte zabehla s vyplnenými papiermi za šéfkou a potom vyletela z práce ako neriadená strela.
* * * Iná krajina, iný svetadiel, ten istý čas * * *
Akýsi tmavovlasý muž, približne štyridsiatnik, s batohom na chrbte vystúpil z autobusu preplneného turistami, očividne dychtivými zahliadnuť aspoň kúsok Egypta.
Hmla sa rozplynula.
Pri pohľade na pyramídy a sfingu, ktoré kontrastovali s poloprázdnym priestranstvom takmer na konci obzoru, sa Richardovo srdce prudko roztĺklo. Konečne. Konečne odhaľoval svoj prvý ozajstný nález. A za to môže ďakovať jedinému posuvu pôdy. Ako profesor neustále túžil vykopávať akési predpotopné obludy, ktoré boli pred niekoľkými tisícročiami faraónmi a tento sen sa mu napokon splnil. Podišiel k džípu stojacemu neďaleko, podal si ruku so šoférom a pár chlapmi pri ňom a dozadu položil vak s nástrojmi.
Neďaleko istej pyramídy- potenciálneho náleziska vzácnych pozostatkov istého vladára, dorazili džípom pred západom slnka. Ich tábor bol len kilometer odtiaľ. Chlapi vyskákali z auta, rozdelili si nástroje a ostražito vošli do pyramídy…
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár