Kľačím v úlomkoch mojich snov, ideálov, mojich myšlienok, názoroch, z nich ostala len halda úlomkov. Kľačím a neviem čo mám robiť, späť nemôžem sa vrátiť. Pred sebou mám dve možnosti, skočiť do priepasti odpustenia a smrti, alebo vyletieť hore k utrpeniu, životu boju. Lenže krídla ste mi strhli, ľudia svojimi skutkami, tým čo ste mi urobili. Stratila som čo som mala a predsa mám toľko vecí, ale čo potrebujem nejako nemám. Plnú podporu ľudí aby som dokázala vzlietnuť. Ale keď to ľudia nechápu, nechcú vidieť. Nechcem sa tam vrátiť, nechcem tancovať na okraji priepasti, kvôli iným. Ja neviem kde chcem byť, neviem, nikde, ďaleko, s ľuďmi ktorý mi pomôžu a ľúbia, držia, utišujú, a nie ešte viac kopú k zemi, bližšie k okraju, aby som spadla to radšej zomriem. Mám pocit, že nemám svoje miesto, že som mimo, ale ja viem, že nie som sama a mám miesto. Akoby dve veci vo mne bojovali alebo ja už ani neviem, len chcem aby to prestalo, aby sa to skončilo. Chcem aby bol koniec, hocijaký. Nechcem žiť tento svet, nechcem zažívať tú bolesť, realita ma zabíja, sama sa zabíjam. Fakt ma to nebaví.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár