Hlava je pomätená, povedal, že o dvatsať minúť je naspäť a ja som ho našla v pekle. A stiahol ma. bez mihnutia oka a ja som padla. Je to sebectvo, ale jeho či moje?
Rovná linka nie je rovná ale je rovná, len ja ju nevidím a nevnímam rovnú..... aj keď viem, že je rovná.
Mala by som dospieť, bolo by na čase. Som detsko ktoré verí a čaká dobré. A tento svet nie je o tom. Nezvládam to, že to nemám so psychikou v poriadku, že mi je zle, že vidím veci inak ako sú, že cítim inak. Neviem sa to naučiť.
V kaluži krvy, zvratkov a slz klačím a prosím aby to prestalo na veky, a jediné svetlo von z tohto pekla je devina.
Mám ale všetko, zmaturovala som, moja mama je geniálna, a našla som niekoho kto ma miluje a aj ja jeho. Len to nemáme v hlave v poriadku.
A bojím sa mu veriť....
Na lýtku sa mi hoja ceny za návrat z pekla. A prečo? Lieky nepomáhajú a ja padám.....
A popritom nič nie ej také zlé....
Len to skurvené pokryvené, čierno biele sklo pred mojími očami.
A zas neviem čo som s tým chcela povedať, a nechápem prečo to teraz nevymažem ako doteraz miliónkrát..........
Možno už z recesie.
Čakala som lepšiu známku za 800okienok polmilimeter krát milimeter, a asi všetko som naivné čakala krajšie. Ale nie je.
A ja to nezvládam dobre.
Som decko.
A nebavia ma tieto pičoviny v mojej hlave.........
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
poznám