Chcem plávať, lietať k slnku do nebies, a predsa zostať, plávať v kaľužiach a jazerách plné slz umučených, zabitých, znásilnených, zbitých. Cítiť ich bolesť, smútok, muky, učiť sa od nich, učiť sa z ich bolesti... Preciťovať radosť všetkých zaslepených optimistov, zaľúbených, bláznov...
Zažiť smrť a znova sa prebudiť, otvoriť oči a cítiť tú nesmiernu bolesť tohto sveta, sklamania, všetko... A načo?! Aby sme sa učili, aby sme toto celé prežili šťastne napriek útlakom, vraždám, máme sa stať silnejšími, odolnejšími, ale načo? Prežijeme, zomrieme a budeme to prežívať dookola, donekonečna len to nie...
Nikdy to dobré nebude, ja už mám ale dosť, jednoducho chcem len lietať, plávať, ísť preč, niekam hocikam, nikde a všade... Je mi to jedno kam, len preč, preč od takýchto ľudí, spoločnosti. Prečo cítime, prečo sa niektorý rodia s intenzívnejšími citmi? Na kokot. Jebem očividne ako inak. Mám pocit akoby si ľudia mysleli, že práve ja som bezcitná a nič necítim, kvôli tomu, že bojím sa dať najavo... Tak kľudne kopete. Ako boxovacie vrece, ďakujem nie... Neprosím z ničoho...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár