Topím sa vo svojich spomienkach, irituje ma všetko okolo seba, vadí mi všetko a zároveň ni. Stále sa trápim nad krivdou, nad tým ako sa to všetko skončilo, dodnes ma to bolí. Chápem ho, každý človek ide len za svojím šťastím a snom, ja len proste sa bojím zajtrajška, že padnem späť, že budem zas dole, hlbšie. Cítim, že sem nepatrím, že u nechcem byť, ale nemám na výber, jednoducho zabíjať sa je ja ani neviem....
Som zmätená, toľko chcem toho povedať či cítim, a nejde to. Musím sa postaviť na nohy, nežiť minulosťou, zabudnúť, odpustiť, sama sebe za všetko čo sa stalo. Čo sa to deje, neviem ani na koho sa mám obrátiť, bojím sa lebo mám pocit, že padám naspäť, a to nechcem. Ale sebazničujúci program vo mne po to túži aby som bola zas ta kde som bola, aby som sa dokázala totálne zničiť, aby už nebola ničím a nikým....
Je to všetko vtipné, smutné, ironické, dobré aj zlé.... Rastieme pádmi a všetkým, len už neviem kam, a načo. Je to taký hriech len byť príliš dobrým a citlivým človekom? Ak nie tak prečo sme dostali tento trest, prečo sa nám toto stalo?! Ďalšie otázky bez možností odpovede.... ďalšie nezodpovedané otázky.... A sme, a som tam kde som bola, Na začiatku, v strede na konci. Asi až príliš je to zlé vidieť, všetko kus viac, zreteľnejšie, cítiť, počuť, vidieť, a potom len je to zlé, je mi navracanie z celého sveta, hanbím sa byť človekom, ako tak.
Nechcem sa topiť, chcem sa postaviť na nohy a bežať skákať, lietať. Lietať už nikdy nebudem môcť tak ako pred tým, krídla si musím namaľovať sama zas, nemám ich prirodzené, už nie sú ako dar od duše nevinnosti, a dobra, už budú len namaľované, polámané... Ale aspoň že budú...
Chcem sa len smiať bezstarostným smiechom detí, zas, a nepoznať poznané, nechápať pochopené, lebo to nechcem chápať ani poznať ani vedieť. A chcieť je pekná vlastnosť, mať krajšia... Veriť niekomu, žiť pre niekoho, to už nie! Nechcem byť zavisla, nechcem byť nič a chcem byť zároveň všetko, byť prachom, ohňom, zemou vodou, vzduchom..... A hľadať si šťastie tvoriť ho budovať, a nájsť spokojne sa postaviť, usmiať sa, áno podarilo sa mi to, mať za sebou veľký kus cesty, ťažkej, ale výnosnej. Nemôžem sa vzdať, musím ísť ďalej, dopredu, hore.... Ja to musím dokázať...

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
ardonaiel  6. 1. 2011 11:18
páči sa mi, že sa nevdávaš aj keď sa zdá byť všetko stratené
2 
fotka
sisel  6. 1. 2011 11:22
@ardonaiel nakoniec som sa potopila, ale nevzdala sa.
Napíš svoj komentár