Smrtka sa v jeden deň vybrala za mnou, ja som o tom nevedela, že ma prenasleduje, len išla potichu po mne a zakrývala, všetky moje stopy aby ma už nikdy nenašiel.
Nezabila ma hneď, možno ani moju smrť nechcela, chcela som ju len ja. Ja som si ju totiž zavolala.
Nikdy som ju nevidela ani nechcela, prosila som ju aby prišla ale zároveň som prosila aby neprišla.
Neprišla.
A ostali len jazvy.
Ona vedela čo robí to aj som nevedela čo robím. Priznávam, ani teraz som nevedela čo robím..
Je to ako trhať kvietky na zázračnej lúke plnej kostier a lebiek našich skutkov a slov. Nazbierať za náruč slnečníc a odniesť to tebe, možno už na hrob.....
A neskôr len tak bezcielne chodiť, hore, dole, hore, dole, hľadať niečo čo mi momentálne nie je dané nájsť a všade naokolo len suché a prázdne kypte stromov, ktoré som sama zabila, vyvraždila a oháňala sa tým ako ich raz vypestujem do krásy...
Zvraciam zo seba.
Nechodím po cestičkách, iba sa túlam a hľadám teba.
Uprostred mŕtveho lesa premietacie plátno s nekončiacim filmom o živote jedného človeka, o mojom živote. Nechcem to vidieť utekám, ale ono ma to nasleduje a je stále predo mnou či chcem, či nie. Musím to pozrieť.
V kaluži krvi uprostred lúky som našla moju prvú žiletku, vyhodiť zahodiť, skončiť. Aj tak krvi mám dosť, keď namiesto slz mi už vytekajú kvapky krvi. Zahodiť odísť potkýnať sa a ísť preč.
Naplakať.
Neľutovať sa.
Je to ako tá fazuľa čo rastie do neba k tomu zámku. Ak nevydržíš a spadneš zomrieš. Ak nie je poklad je tvoj. Možno sa naučíš zas žiť.
Možno aj bez slz.
Prepáč mi raz.
Všetky tie skutky, slzy a všetko. Vieš to, že ťa mám rada...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár