Sedíme v kuchyni, oproti sebe. Na stole popolník plný špakov, káva predo mnou. Potrebovala som sa porozprávať, tak som sa chytila a došla za tebou stopom. V sobotu ledva išli autá a ja som mrzla. Oplatilo sa.
Nemusím nič vysvetľovať chápeš. Nemusím vysvetľovať jazvy na rukách, ani slzy v očiach. Zažili sme toho priveľa, a máme tú smolu, že sa stým ťažko vyrovnávame. Slová, že bude lepšie niekedy zaznejú, a dokonca sa niekedy aj tvárime, že im veríme ale nie je to tak. Už sa bojíme veriť. Naším druhý domovom je psychiatria.
Sme mladý, máme celý život pred sebou, ale predsa len, cítime sa neskutočne starý. Pohľady zlomené životom a zážitkami na ne závidenie. Začíname nový život, skúšame žiť inak, lepšie. Vynechať drogy, chľast. Látky vďaka ktorým sme unikali. Ale očakávali sme toho asi viac, čakali sme zázraky. Že nám bude dobre, všetko sa napraví. Nestalo sa a nevieme čo.
Cítim sa prázdna a asi aj sklamaná. Chápeš. Snažíš sa ma povzbudiť. Vieš, viem. Teoreticky veci ovládam ale nejak v praxi to ide ťažko.
Snažíme sa neveriť, ale nejde nám to. Bez viery nie sme ničím. Ale presne tá viera nás niekedy ničí. Pochybujeme či to zvládneme.
Nie, nevzdávame sa, len sa zastavujeme. Povieme si veci čo si bojíme aj sami priznať, že nevieme či to zvládneme, že to celé by sme asi najradšej vzdali.
Je nám lepšie, držíme sa. Len sme čakali priveľa, a ono to tak nefunguje. Máme jeden druhého. Pospomíname na časy keď sme spolu chodili. Cítime sa ako starý milenci čo sa dobre poznajú.
Oči naplnené spomienkami, skúsenosťami, smútkom. lietame v tom už nejaký ten čas. Ty dlhšie. Ale nemôžeme si povedať kto je na tom lepšie. Nie sme na tom ružovo. Musíme zabojovať inak zahynieme. A to možno aj potichu potajme chceme.
Rozprávame sa o veciach minulých, o svojich plánoch. Ale nie sme presvedčený či sa nám to podarí. Smejeme sa spolu a utešujeme keď je nám zle. Keď je kríza alebo priveľmi bolí facka od života.
Hľadím očami na stôl a hovorím skoro bez citov. Dnes sa cítim vyhorená citovo. Nečudujem sa po štvrtku, ale zvládla som to. Som na seba ticho hrdá, pred tým by som už bola niekde mimo reality a normality pod vplyvom rôznych látok a svinstiev.
Ticho závidíme ostatným niečo, ty vzťahy ja životy. Vieme že by sme nemali, ale je to tak.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
billiejean  30. 1. 2011 10:25
Napíš svoj komentár