4.8.2008 o siedmej večer sme už teda nasadali spokojne do dvojposchodového busu kde sme mali celkovo dosť veľké pohodlie.. Každý mal pre seba celé dvojsedadlo. Pri nakladaní batožiny sme si dobre obhliadli našich dvoch vodičov a spomenuli si na film účastníci zájazdu Pán vodič vyzeral ako kópia Stevena Seagala pred 20 rokmi z čoho sme sa zabávali podstatnú časť cesty. Celá cesta tam ubehla fakt super rýchlo (asi ako každá cesta keď sa človek teší). Stihli sme hrať na gitare a spievať, ak sa tie pazvuky a bordel čím sme otravovali celú hornú palubu (tak to nazval Seagal a my sme mali pocit, že sme na lodi) dalo nazvať, ďalej sme stihli jointa na prvej zastávke a cesta bola opäť chvíľu zábavnejšia (o to menej pre našich spolucestujúcich). Ako sme tak dobre naladení a usmievaví sedeli na svojich miestach, prvý krát som si všimol viacej chlapíka, ktorého som ešte v Bratislave označil za Yxa. Teraz neviem či to bolo tým, že som svet vtedy vnímal trochu inak alebo to tak naozaj bolo, ale ten človek bol neuveriteľne smutný.. Nie len chvíľu, on bol smutný stále a stále viac. Zveril som sa s tým ostatným a mali sme sa zas raz na čom zabávať. Smutný muž alebo aj Sadman asi všetko počul a bol ešte smutnejší. To už sme sa o neho začínali báť a rozmýšľali prečo je tak smutný. Najpravdepodobnejšie bolo to, že bol pohádaný s frajerkou lebo spolu ani nesedeli ani neprehovorili počas celej cesty ( to musí človeka poriadne rozosmútiť keď s ňou ide na týždeň na dovolenku ) . Ach, ten jeho smutný výraz v tvári mi zostane v mysli do konca života... Ostatok cesty sme buď spali alebo pozerali filmy ktoré nám Seagal pustil. Nesmiem však zabudnúť na potýčku so Stevenom, ktorý nám poriadne vypi**val (aspoň, že nepoužil jedno z tých sto bojových umení čo ovláda), keď Roman liezol ponad všetky sedadlá dozadu za mojou empétrojkou . A tak pribudla ďalšia téma na ktorej sme sa zabávali počas prestávky na pumpe.
Ráno asi o pol ôsmej sme vystúpili v Tučepi pred hotelom Alga a čakali na domácu, ktorá pre nás po chvíli prišla. Bola celkom milá, aj keď dosť otravná. Do apartmánu sme sa dostali až neskôr, medzitým sme išli na pláž a pokukať okolie. Tučepi je tak ako sme si prečítali v katalógu veľmi univerzálne letovisko. V noci si tu našiel každý zábavu akú potreboval a cez deň tak isto. Promenádu sme prešli toľko krát, že teraz ju už viem popísať celú naspamäť. Na obed sme už sedeli v apartmáne a vysvitlo, že je ešte krajší ako na fotkách. Obsahoval kuchyňu, obývačku s jedálňou, dve spálne, dve kúpelky, terasu s krbom a vpredu balkón. To čo nás potešilo najviac bola však umývačka riadu, stavaný gril, veľká telka, Hifi veža, klíma atď. No proste luxus s ktorým sme za tak málo peňazí vôbec nepočítali. Zabývali sme sa rýchlo a obľúbili si apartmán ako vlastný domov. Počas celej dovolenky sme mali bordel asi všade kde sa len dalo, aj keď Roman ako naša mamina a s občasnou našou pomocou sme upratali. Varil som poväčšine ja a Roman. Striedali sme grilované mäso a klobásky so špagetami, granadírom, párkami atď. Nikto sa nesťažoval a permanentne sme sa prežrali tak, že sme sa nevedeli ani pohnúť z miesta. Večer sa vždy pilo okrem tuším jedného alebo dvoch večerov keď sme išli na karneval do Makarskej, alebo na neskoršiu večeru do pizzerky.
Ďalšou zvláštnosťou našej dovolenky boli venované dni jednej osobe z nás, vždy niekomu inému. Tak napríklad streda, teda druhý deň bol Marekov deň a keďže Marek je na liekoch, pre ktoré je trochu arogantný a nahnevaný na celý svet, tak sa v tomto duchu niesol aj celý deň Bola to však sranda aj keď to tak neznie.. celý deň si všetci nadávali a vyhrážali sa, že jeden druhého zabijú (to zostalo až do konca dovolenky a všade bolo počuť zabijem ťa , samozrejme všetko to bolo len v rámci srandy ).
Ďalší deň, štvrtok 7.8.2008 si asi každý z nás veľmi dobre zapamätá. Bol to môj, teda Paťov deň. Začal sa tak nevinne... mali sme plány doobeda kapriť na apartmáne a poobede ísť na výlet do starých Tučepov v horách nad nami- v pohorí Biokovo. Skutočne sme sa aj napriek tomu horku vybrali a zo začiatku to bol výlet pekný: nádherný výhľad na more, olivové háje, kadejaké rastliny a živočíchy.. Výlet však začal naberať spád dolu, keď niekto múdry povedal, že za asfaltkou je určite skratka a že poďme tade. Aj sme išli, len tá cesta tam akosi nebola a to čo ako cesta vyzeralo bol kanál na zavlažovanie olivovníkov. Keď už sme sa konečne dodriapaní dostali na vrch kopca a rozhliadali sa po starých Tučepoch- ktoré nie a nie nájsť, dodriapaní, zničení, smädní dopichaní od všetkých kerov a porastov, niekto sa opäť ozval a ukázal na schodíky vedúce naspäť kúsok od nás, schody boli samozrejme len krátke a my sme boli zas uprostred húšte na kamenných terasách kde rástli olivovníky. Každá terasa bola asi 1,5 metra vysoká a my sme po nich zoskakovali jak idioti do toho všade prítomného pichľavého porastu. Ja v sandáloch som vymenoval asi všetky známe nadávky. Dostali sme sa na asfaltku a po nej kráčali konečne do starých Tučepov (doteraz nechápem ako sme sa tam vôbec dostali a že sa niekomu niečo po ceste nestalo, ak nerátam tie tŕne, odreniny atď.. To však ešte zďaleka nebol koniec výletu a vôbec nie dňa. V old Tučepi sme si sadli na pivko a oddýchli si (pri platení Zelo po slovensky uvážil, že prepitné nedostane lebo aj tak sem už nikdy neprídeme, ona mu rozumela a nejak čudne sa usmiala, na koniec som tu trápnu situáciu zachránil že som dal tringelt napriek rozsudku). Teraz už len ako naspäť domov. Absolútne sme nevedeli kade a tak sme išli domov viac menej na slepo. To bola príčina ďalšieho zablúdenia a opätovného predierania sa cez nám už nemilú vegetáciu pohoria Biokovo (v tú chvíľu by som im to tam celé vypálil). Prechádzajúc pomedzi tú milovanú prírodu si každý vymyslel krycie meno (nejak sme sa zabaviť museli . Bizarnosť nášho výletu zaklincovala krava- býk pasúci sa len tak uprostred ničoho.. Provokovať sme ho nechceli a tak sme ho radšej obišli. Urobili sme zjavne dobre lebo asi 200 metrov ďalej sme počuli ako vydáva také tie nazúrené bučiace zvuky ako vo filmoch, alebo ako by ho „obšťastňoval nejaký domáci“.
Po neviem koľkých hodinách sme sa dostali domov a začali grilovať. Plánom bolo ešte piť vodky a zajedať to klobáskami a mäskom. Tak sa aj stalo a pri goral vodke sme pocítili pravú goral náladu a ošľahaný gorali vetrom išli robiť hanbu na diskotéku Mičigen (mnou v štádiu opitosti premenovanú na Mesečusec). Do pochodu naprieč Tučepi sme hulákali Slovenské mamičky, Macejka potom už len hrubý pokrik „Goral“ z ktorého išiel strach a mužnosť gorala z tatier . V tejto veľmi dobrej nálade sme najprv zakotvili v bare kde tancovali slečny pri tyči a pokochali sme svoj goralský pohľad. Prvý malér po ktorom Jano správne podotkol, že dnes nám dá niekto na pi*u nastal keď sme si objednali pivo. Ako sme si tak bujaro pripíjali a trieskali krígle do seba akoby boli zo železa (čo sme mali robiť? Gorali si nepripíjajú spôsobom čin čin.. ) , jeden krígeľ to nevydržal a ozvalo sa rozbité sklo. Aby som sa nevykrúcal tak priznám, že to bol krígeľ môj :S . Čašník hneď naklusal a pivo mi zobral (myslel som si že mi donesie nové alebo ho aspoň preleje, ale nie...už som ho neuvidel..). Keď sme vyšli von tak nás pozdravila partia asi 10 chalanov a my sme sa dali s nimi do reči (to znamená že my sme hulákali nezmysly po anglicky a oni sa na nás zabávali). Keď som vyzistil od jedného, že sú z Nemecka prišlo mi vtipné, že im môžem nadávať po slovensky a oni tomu nebudú rozumieť. Vysvetlil som im teda pekne po slovensky, že ich mesto kde bývajú je jedna veľká p**a, že sú je*nutí a kadečo iné... Zelovi to prišlo vtipné tiež a tak sa ku mne pridal. Keď sme ich dourážali, prišli nám nejakí pohoršení a nahnevaní a tak sme išli konečne do Mesečusec. Dvojmetrový biletár nás nechcel pustiť z neviem akého dôvodu (neskôr sme teda už zistili prečo), lenže gorali z Modry sa nevzdávajú, ako inak... A tak sme šikovne prekĺzli bokom, on si to všimol a Roman dostal odzadu po hlave... Roman sa ale nevedno prečo biletárovi smial a rýchlo sme išĺi preč- 5 metrov vedľa. Bojová porada skončila tak, že Roman a ja sme chceli ísť zas okolo Mesečusec po promenáde, a Zelo správne tušiac že to nie je dobrý nápad, chcel ísť domov. Všimli sme si tiež, že chalani z „Nemecka“ sa dohadujú niečo s oboma biletármi a ukazujú na nás. To nás neodradilo a tak sme sa rozdelili.. Ja s Romanom sme sa rozhodli ísť zas nenápadne bokom a potom ďalej po promenáde, to Však obnášalo prejsť cez tlupu „Nemcov“ a biletárov pred Mesečusecom. Išli sme nevšímajúc si ich po chodníku kde stáli a hneď ako sme boli pri nich začali niečo po chorvátsky pokrikovať (niekedy vtedy sme zistili, že Nemci sú Chorváti a všetko o ich krajine a osobách nám rozumeli ) Niečo sme im provokatívne s úsmevom na tvári odvrkli a mňa biletár nakopol do riti . Dostali sme sa ďalej a keďže Zelo zostal na druhej strane rozhodli sme sa zas raz vrátiť, naspäť okolo Chorvátov (ach jaj.. Goral vodku už nikdy nepijem). Pred podnikmi a promenádou bola hneď pláž a Roman dostal nápad aby sme išli po nej aby nás Chorváti nevideli. Prešli sme v tieni stromov okolo Mesečusec a našli Zela. Chcel ísť ešte stále domov a tak aj išiel. My sme dostali nápad a to taký, že na pláži nájdeme nejakých Slovákov aby nám pomohli (v noci...). Chodili sme po pláži a pýtali sa každého zamilovaného páru či sú zo Slovenska. Natrafili sme na dvoch chlapíkov a oni sa spýtali či môžu byť na pomoc aj Češi. Sadli sme si k nim a stal sa ďalší nečakaní zvrat.. Tento pár Čechov fajčil jointa a oni ma s radosťou ponúkli. V dobrej nálade mi vysvetľovanie čo sa stalo išlo ešte lepšie a na chvíľu sme s nimi zakaprili. Pomoci sme sa nedočkali lebo porozumeli že sme sa bili s retardovanými a oni retardovaných nebijú (zabite Romana). Rozlúčili sme sa a my sme sa vybrali ďalej po pláži s cieľom neznámym. Po asi 100 metroch za nami pribehli Ivo a Marek, ktorí zostali po grilovaní na apartmáne. Zelo, ktorý medzitým došiel naspäť im vysvetlil čo sa stalo a oni nás prišli odviesť domov. V tej chvíli nám už bolo všetko jedno a tak sme ich poslúchli. Keď už sa zdalo byť všetko v poriadku a prechádzali sme po pláži naspäť, jeden z Chorvátov nás od klubu uvidel a začali nás prenasledovať. Ako domáci na nás vybehli z nejakej skratky na ulici po ktorej sme chodili vždy domov. Jeden mal boxera a bol nejaký agresívny (asi nezdiela so mnou názor že jeho mesto je jedna veľká piča ) . Po pár metroch vyhrážania a našeho bezstarostného a hlavne Romanovho škodoradostného správania sa po mne ten jeden s boxerom rozbehol a ja som sa radšej v paranoji (z čoho asi tak) pustil do behu varovať ostatných na apartmáne, že sa budeme asi biť a že majú zamknúť. Paranoja ma vybičovala k Olympijskému bežeckému výkonu a Chorváta som nechal niekde za sebou. Dobehol som v štádiu mŕtvice na apartmán a informoval značne opitého Zela a Jana čo sa deje. Potom som padol do kresla a s pocitom keď vám ide puknúť srdce (niektorí skúsení vedia o čom hovorím ) som počul ako sa Zelo strojí von za ostatnými s nožom na chleba ( ten vlnkovitý tupý ), Jano neviem čo robil... asi hľadal kľúč lebo keď som dobehol tak som zamkol a kľúč niekam odložil, čiže ostatní by sa nemali ako dostať dnu. Nakoniec preliezali cez terasu vzadu . Ani neviem ćo sa ďalej dialo. Iba viem že Roman sa tam s nimi zostal rozprávať napriek tomu že dostal dva krát do hlavy a smial sa im ( To je Goral! ) Zelo niekde pobehoval s úmyslom nakrájať Chorvátov asi ako chleba a Marek dostal na hubu, čo mi je doteraz ľúto lebo on s tým fakt nič nemal... Mňa upokojoval Ivo. Potom sa všetci vrátili včetne Romana, ktorý mal stále dobrú náladu a chcel sa rozprávať s Chorvátmi . Zaspali sme a ráno nám ostatní riadne vyčistili žalúdky. Ale čo už, taká je duša Gorala...
Neskôr sme už na Paťov deň spomínali s úsmevom .
To bol asi najzaujímavejší deň z dovolenky a myslím, že nikto z výpravy by mi neoponoval. Napriek tomu však zážitkov pribudlo ešte more. Náš deň vyzeral vždy inak a to sa mi na našej dovolenke páčilo. Večer väčšinou po incidente v Mesečusec končil u nás na terase. V piatok sme sa vybrali na výlet loďou na Hvar a Brač.. Keďže to bol deň po „mojom dni“ tak sme boli všetci zmorení a len sa vyvaľovali či už na lodi alebo na pláži na Bole. Večer sme skočili ešte kuknúť karneval v Makarskej a oživili sme sa večerou v reštike. Do Tučepi sme išli taxíkom. Zostávajúce dni sa stále krátili. Občas sme si iśli zahrať volejbal, potom sme sa okúpali večer pri západe v mori a na apartmáne sme dopíjali alkohol čo zostal, jeden večer tequila, potom absinth.. no žili sme si fakt fajn a ja som neskutočne rád, že som do tohto tripu prachy vrazil...
Prejdem teda na posledný večer a deň odchodu. Domáca, ktorá nám občasne niečo vytkla a trochu nás buzerovala nám prišla povedať že do deviatej ráno musíme byť vonku aj s vecami a apartmán uprataný (pripadala nám ako vedúca na tábore.. nezabudnem na prvý večer keď nám v noci prišla nadávať že robíme bordel a chalani sa skryli na postele pod paplón a robili sa že spia...proste ako v tábore síce som to nevidel lebo som ležal mimo niekde v obývačke, ale keď mi to Roman s rehotom vyrozprával ďalší deň tak som sa dobre zasmial ) No ale ku dňu poslednému. Posledný večer sme si otvorili absinth a hrušku, posadali si na prednej terase a jedli nachos so salsou, hrali bang (ten bang na dovolenke prežil stredovek...) Zabávali sme sa. Ja som sa zabával zas tak, že som skončil niekde v kóme a zaspal som. Ráno keď som sa zobudil som zistil, že Zelo večer zanechal svoje predsudky v umyvadle (tak sme nazvali jeho tyčku) a ráno sa ešte zbavil predsudkov do záchodu. Umyvadlo nechcelo odtekať, zaspali sme, všade bordel, nič sme nestíhali... Zatiaľ čo sa všetci naháňali, som ešte trochu pripitý vyjadril svoju nespokojnosť s úzkymi potrubiami do dotazníku čo nám dala delegátka o tom či sme spokojní s ich CK a či sa nám páčilo. A páčilo sa nám.
Posledné hodiny sme strávili na pláži a kupovaním suvenírov. Potom o šiestej pre nás prišiel Steven so svojím lux busom a adios Tučepi.
Teraz je 13.8.2008 a ja rozmýšľam či som ešte na niečo zabudol. A aj keby hej....keď na to pozrem, zdá sa mi to až nejako moc dlhé.. za chyby sa ospravedlňujem po tomto týždni sa cítim fakt tupý a divím sa, že dokážem formulovať vety aby dávali zmysel.. Každopádne chcem poďakovať chalanom, že sme mali tak super dovolenku a aj firme Instamik kde som si na ňu zarábal A aj rodičom za to že boli takí ohľaduplní a prežili to že som bol 9 dní preč
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
martinka1112
13. 8.augusta 2008 16:26
ako vidím dobre ste sa zabávali,muselo vám byť fajn,...čo by som dala za dovolenku s partiou,...ale aj to časom bude,...
2
Paradicka, Super dovolenka my sme chceli ist tiez tento rok do chorvatska ale niak nam to financne nevyslo tak ideme buduci rok. , Teda dufam. ^^
A ak sa mozem spytat kolko vas to vyslo dokopy? aj s jedlom a "pitím"
A ak sa mozem spytat kolko vas to vyslo dokopy? aj s jedlom a "pitím"
3
Goral! to bol vážne náš najlepší deň v Tučepi (Marek si to asi nemyslí, ale tak zvyšní účastníci asi áno)
5
to v tom autobuse si viem zivo predstavit no a ta disco to muselo byt fakt zaujimave(A) na niektore veci by som asi ani nemal odvahu ale vidno ze vam bolo super...btw: este ze si ma do toho blogu dokopal(A) stal za to
Napíš svoj komentár