Sedela som potichu s prekríženými rukami na prsiach. Miestnosť bola tmavá a tichá. Jediné osvetlenie tvoril lúč mesačného svitu. Zodvihla som hlavu a zahľadela sa na strop. Vlastne som sa o to iba pokúsila. Aké by to bolo, keby som raz vyšla von? pomyslela som si. Vtom som spoza dverí začula zvuk.
Strhla som sa. Zvuk bol slabý, šuchotavý. Nemala by som sa zľaknúť. Ja som sa napriek tomu triasla ako osika, pretože to bol po veľmi dlhom čase prvý zvuk, čo som počula. Prudko som vstala. Vstala?! To predsa nie je možné, opakovala som si v duchu...Ja mám nohy! uvedomila som si po chvíli. Vtom som si nahmatala pulz. Ja žijem! Začala som tancovať, keď sa otvorili dvere.
„Kikirikí kačkačkač“ a stále dookola. Asi takéto zvyku vydávalo to čudo, čo stálo predo mnou. Pribehlo to ku mne a začalo ma ďobať ako sliepka zrno. Vlastne sa to- i keď vzdialene, ale predsa- podobalo na sliepku. Pichla som sa do oka. Ja vidím!
„Daj mi cigaretu,“ poprosilo čudo.
„Čo prosím?“ nechápavo som sa spýtala. Nemala som potuchy, čo je to cigareta.
„No daj mi cigu,“ zopakovala. Tomuto som už rozumela.
„Ale veď fajčíš,“ povedala som
„Ále, to je marska,“ pokrútilo čudo hlavou.
Zrazu mi došlo. To je moja sestra Ruža. Nechala ma tu skysnúť, zatiaľ čo ona si užívala slávu ako Youtube superstar. Ale tým, že teraz prišla ma oslobodila od kliatby.
„A čo za to?“ (vždy som chcela byť obchodníčka).
„Ukážem ti môj poklad,“ ponúkla sa Ruža.
„Čože?“ opýtala som sa. Toto som ešte nevidela! Bola som zvedavá, tak som súhlasila. Vytiahla si tričko a ukázala mi nejakú bielu čipkovanú vec.
„Čo to je?“ spýtala som sa sestry.
„Podprsenka, ta ne?“
„Wow!“
„A teraz tú cigu!“ sestrička bola netrpezlivá.
Dala som ruky za chrbát a vyčarovala som cigu. Keď mi ju chcela zobrať z ruky, stisla som ju tuhšie.
„Čo je?“ urazila sa.
„Povedz mi, čo tu robíš!“ precedila som cez zaťaté zuby.
„Nó to je kus nadlho,“ povedala na môj vkus až príliš zahanbene.
„Ale čo!“ zvýšila som hlas. Môj plán mi zatiaľ ide dobre.
„Ale keď ja, ja čúram!“ zakašľala.
„Čo robíš?“ nepočula som.
„Čúram!“ zopakovala. Pozrela som sa na dlážku. Bola tam pomerne veľká mláka.
„Toto umyješ, inak to poviem Jožovi,“ vyhrážala som sa jej. Ruža zavzlykala.
„Prosím nie, nebudem sa mať s čím hrať,“ plakala.
„Tak to umy !“ zvrieskla som. Počkala som, kým si kľakne a začne umývať to, čo spôsobila. Potom som využila to, že mám nohy a rýchlo som utiekla.
Bežala som. Dosť rýchlo vzhľadom na to, že som len pre piatimi minútami dostala nohy. Zrazu som vrazila do stromu. Skončila som v járku. Nado mnou sa zjavilo...zase to niečo, čo robilo: „Kikirikí kačkačkač.“
Nastal čas použiť svoju znovunadobudnutú nadľudskú silu...
Vstala som a vystrela ruky: „Hakunamatata,“ riekla som. Toto zaklínadlo som sa naučila už dávno. Zavrela som oči a napočítala do päť. Znovu som otvorila oči. Kúzlo sa podarilo. Stála som na inom mieste.
Ale kde, o tom som nemala poňatia.
„Daj cigu ukážem ti svoj poklad!“
„Najprv ty!“ začula som drsný hlas.
„Ruža, nie!“ zbliakla som práve vo chvíli, keď sa začala opakovať história. Tak sa to totižto začalo so mnou a skončila som pripútaná na stoličku.
Pri tej spomienke som si nahmatala miesto, kde niekedy bývala moja pýcha. V tej chvíli som si spomenula na všetko, čo som doposiaľ zažila...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a ešte že inšpiráciou pre toto tu, boli isté videá, ktoré sme našli na nete
P.S.: ak budú aj ostatné hodiny angličtiny také nudné (čo, samozrejme budu) objaví sa tu aj pokračovanie