"Nie..."
"Hm... Ďakujem"
Potichu ležali vedľa seba. Nerobili nič, len ležali a pozerali do steny. V izbe postupne zhasínali sviečky. Jedna po druhej. Bola už tma. Pravdu povediac, bola neskorá noc. Či skoré ráno ? To je jedno... Boli šťastní. Chvíľkovo. Klamlivo. Pominuteľne. Zrazu vstala z postele. Bez slova sa vybrala z izby. Čudoval sa. Nevedel čo sa deje, ale nechcel rušiť to krásne ticho. Ležal. Premýšľal...
"Čo sa to medzi nami deje ? Má ma rada... Dúfam... Snáď si len robí srandu."
S vŕzganím sa otvorili dvere. Veronika vstúpila do izby s pobaveným úsmevom.
"Je krásna !" prebleslo Martinovi hlavou.
Veronika v jednej ruke držala pohár vody, v druhej ruke mala kahance.
"Priniesla som ďalšie. Tieto už vyhasínajú, ale to si si určite všimol. Trvalo mi to, ale ešte to u teba tak dobre nepoznám."
Usmial sa. Nemohol si pomôcť. Veronika v sebe mala TO. Akokoľvek zle mu momentálne bolo, akokoľvek zle sa cítil, vždy sa pri pohľade na ňu usmial.
"Si krásna... Celá... Tvoja krásna tvár, nádherná postava, perfektné vlasy a skvelé srdce." z ničoho nič prehovoril Martin. "Dokonca aj meno máš nádherné." dokončil a rozosmial sa.
Aj Veronika sa začala smiať "Si strašne presladený... Mám ťa rada. Veľmi !".
"Veď..."
"Pšššt !" Veronika nenechala Martina dokončiť vetu. "Neber si všetko tak vážne, budeš mať vrásky...". Znovu sa rozosmiala a vtisla mu bozk na líce. Sadla si na posteľ a Martin si ju z boku prezeral. Ešte nikoho nevidel tak vzpriamene sedieť. Potmehúdsky sa usmievala. Bola krásna, jej dlhé čierne vlasy zakrývali jej prsia a siahali až po tetovanie na chrbte. Vyzerala veľmi elegantne. Sadol si vedľa nej, objal ju a pobozkal. "Idem nájsť zapaľovač. Alebo zápalky, veď vieš, aspoň niečo keď už nič..." a so smiechom odišiel z izby. Keď si bola istá že ju nebude počuť, sťažka vzdychla. Zrazu jej z tváre zmizol úsmev. Dala si hlavu do dlaní a premýšľala, ako pred chvíľou Martin. Už nesedela ani zďaleka tak vzpriamene ako v Martinovej prítomnosti.
"Čo to máme za vzťah ? Ako to bude pokračovať ? Dokážem konečne znovu niekoho ľúbiť ? A vôbec, ľúbi ma on ?"
Tisíce otázok jej behali po rozume.
"Viem že ma má rád, aj keď sa tak v niektorých chvíľach nespráva."
Začula Martinove kroky na kachličkách v chodbe. Vzpriamila sa, rukou si prehrabla vlasy, ale už sa neusmievala. Pozerala na dvere, čakala. Zrazu Martin kopol do dverí. Vstala a utekala mu otvoriť. V ústach mal zapaľovač, v rukách tácku s kanvičkou a dvoma miskami na čaj. Začala sa smiať. Pozrela na Martina s nežným úsmevom "Staráš sa o mňa ako o kráľovnú... Čím som si to zaslúžila ?".
Akákoľvek podobnosť s živými osobami je čisto náhodná.
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
smajdalf
27. 1.januára 2012 21:49
Oficiálne ďakujem @fakecocacolazero za názov, a @teriq za rady. Vďaka baby
6
@fakecocacolazero ani omylom...
@teriq s menami som sa veľmi dlho trápil... Veronika je moje obľúbené ženské, a Martin je môj brat, a to meno sa mi veľmi páči... Ale mal som čo robiť.
@teriq s menami som sa veľmi dlho trápil... Veronika je moje obľúbené ženské, a Martin je môj brat, a to meno sa mi veľmi páči... Ale mal som čo robiť.
8
ak by som si chcela trénovať umenie uraziť komplimentom, napísala by som, že je to prekvapivo fajn na to ako idiotský obraz si človek vytvorí o tebe na základe tvojich komentov vo fóre.
Napíš svoj komentár