Kedy to bolo? Vo štvrtok? Nie...v piatok, keď som ti volala a ty si povedal, že si sa pohádal s mamou. Sedela som pri počítači s mobilom pri uchu a očami plnými sĺz. Neplakala som...bol pri mne brat, tak som nechcela. Len som v ich tichej spoločnosti počúvala, ako mi hovoríš, že ti to zakázali. Že ti MŇA zakázali! Len tak...vraj si na to mladý... Prečo? Existuje ideálnejsí vek na to, aby sme si bláznivo krásne užívali jeden druhého ako "sweet 17"? Keby aspoň povedali ako dlho to potrvá...

Chýbaš mi.

Teraz s tým veľa nenarobím, ale hrozne mi chýbaš.
Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré a ja tomu verím. Vždy. Aj keď niekedy, vlastne každý jeden raz mi v danom momente uniká to dobré, čo by z toho malo vzniknúť, ale neskôr to doženiem. Aj dnes je to tak. Neviem na čo je toto dobré, ale kašľať na to. Proste je to tak a nejaký dôvod to má.

Možno mi konečne uveríš, že ťa ľúbim a chcem byť s tebou. Alebo mi to už veríš? Stále som z toho zmätená...Potom je to možno kvôli ostatným. Aby sa s tým zmierili tí, ktorí to odmietajú a aby si zvykli a uverili tí, ktorí neveria. Uvidíme. A možno to celé beriem horšie, ako to je a vôbec to nie je také tragické. Ale to by chcelo odstup. Ja ho nemám. Tak len dávam dokopy, čo vidím a počujem a usudzujem. Z môjho pohľadu. Dnes. Neviem, čo bude zajtra a neviem, čo bude o týždeň. Dokonca aj o hodinu mi môžeš zavolať, že je všetko ok a konečne budem s tebou.

Viem jedno. Že absolútne nemám chuť skúšať, ako dlho to bez teba vydržím. Ako dlho potrvá, kým sa nezbláznim.

Ľúbim ťa.

Chcem byť pri tebe. Chcem ťa pobozkať a schovať sa v tvojom náručí. Nech sa zase všetko ostatné stratí, nech sa rozplynú všetky malichernosti, ktoré mi tak rady kazia dni. Nech sme spolu.
Viem, že budeme. Ale ja som netrpezlivý človek. Už po piatich minútach čakania začínam nervózne prešľapovať. Keby si aspoň nebol tak ďaleko...

Nie. Teraz budem trpezlivá. Teda, budem sa snažiť. Viem, že ani ty to neovplyvníš, keď to proste nejde, ale prosím, nenechaj ma čakať dlho. Nevydržím to. A za následky neručím. Sama ich neviem predpovedať. Možno vpálim k vám domov a pekne im to vytmavím. A teba unesiem, kým sa budú spamätávať zo šoku. Alebo zorganizujem nočný únos. Ani sám o tom nebudeš vedieť, kým sa neprebudíš kdesi inde. A ešte mám kopu ďalších nápadov. Vcelku nereálnych a dokonca vtipných. Môj mozog sa snaží odľahčiť situáciu. Ďakujem. To som potrebovala...

Ale teba potrebujem viac.

 Blog
Komentuj
 fotka
romcatko  13. 1. 2008 16:29
omg...preco nechcu jeho rodicia aby ste boli spolu?
 fotka
55lienka  13. 1. 2008 16:58
je mi ta luto co idete teraz robit?
 fotka
bobi  13. 1. 2008 17:01
Dosť veľa sa ti tam opakujú slová, čo zanecháva čudný dojem že stále čítaš to isté dokola ale sú tam aj niekoľko celkom pekných slovných spojení a celkom pekne si sa zahrala z čiarkami a bodkami tak sa to podobá na epickú báseň. Takže celkom fajn
 fotka
milada  13. 1. 2008 17:11
sak to je vasa vec ci budete spolu nie? co s tym maju rodicia??
 fotka
leniny7  13. 1. 2008 18:44
A on ich poslúchol??
 fotka
saddath  13. 1. 2008 19:32
a to ho nebudu pustat von alebo co?
Napíš svoj komentár