„Ahoj decká! Som doma!“ vošla som kuchyne a už sa to začala „fuj to čo je za smrad? FUJ! Kto fajčil?“ zakričala.
Obaja sme sa na seba pozreli a Mark vedel, že ho neprezradím, tak som sa ozvala „boli tu naši kamaráti. Oni fajčili ..“
„Už sem nikdy nevkročia! S takou bandou sa kamarátite? No pekne!“ kričala ešte viac.
„Prepáč ..“ sklopila som zrak.
„Okamžite to tu vyvetrajte do hodiny som späť!“ obliekla si kabát a vyšla z domu.
„Podľa mňa ide za frajerom ...“ skonštatoval Mark.
„Čo? Ona má frajera?!“ vyvalila som oči.
„Noooo ja o žiadnom neviem“ zasmial sa.
„Ach tak ..“ a v tom som si spomenula na Jamesa. Mala by som mu zavolať. „Zvládneš to tu? Musím si zavolať ..“ spýtala som sa brata.
„Nie, ale zavolaj si. Mám taký pocit, že mama bude dlhšie“ žmurkol a ja som sa stratila vo svojej izbe.
Vytáčala som už niekoľkokrát Jamesove číslo, ale nedvíhal. Kde sakra je?!
Po 10-krát som to vzdala a vrátila som sa k bratovi, ktorý sa vyvaľoval na gauči.
„No ideme na to!“ oznámila som mu a pootvárala som všade okná. Zobrala som moje antiperspiranty a chcela som nimi prestriekať celý byt, lenže Mark ma ihneď zastavil. „To nemyslíš vážne?! Nie!! S týmto mi tu nestriekaj! Tie ženské vône .. och!“
Zasmiala som sa a aj tak som začala striekať. Brat sa na mňa vrhol a snažil sa mi vytrhnúť antiperspirant z rúk, ale nedarilo sa mu to.
Zvalili sme sa na gauč a on ma začal štekliť. Rehotala som sa na plné hrdlo až prišla mama, ktorá nás okríkla „máte upratovať a nie sa zabávať!“
„Už si tu?“ nadvihol brat obočie.
„No predstav si ..“ zagúľala mama očami.
V podstate už bolo vyvetrané, tak som radšej išla do svojej izby a snažila som sa dovolať Jamesovi. No tento raz mal už vypnutý mobil. Bol nedostupný. Začala som mať strach. Čo ak sa mu niečo stalo?! Zavolala som teda Benovi.
„Áno?“ zdvihol hneď po prvom zazvonení.
„Ben? Nevieš .. uhm .. nevieš, čo je s Jamesom? Neozval sa ti?“ hneď som sa ho spýtala k veci.
„Nie, ale neboj sa. Som si istý, že je v pohode“ zacítila som, že sa usmial.
„No tak to neviem ...“ začala som sa báť ešte viac.
„Nechceš sa stretnúť?“ navrhol mi.
„Neviem ..“ nechcelo sa mi moc von, ale nechcela som byť sama v izbe a prežierať sa strachom.
„No poď .. aspoň ho nájdeme ..“ snažil sa ma presvedčiť.
„No dobre teda“ dohodli sme sa kde sa stretneme a hneď som sa aj išla obliecť.
Išla som pešo, lebo som si bola istá, že to budú také uličky, kde by som sa s autom nezmestila.
Pri obchode som zazrela Benove črty postavy. Hneď som sa mu pozdravila „ahoj ..“ a objala som ho.
„Ahoj, no čo ideme?“ usmial sa.
„Jasné ..“ usmiala som sa aj ja a začali sme hľadať.
Ben mal stále v ruke mobil a snažil sa mu dovolať, ale nič. Stále bol nedostupný.
„Neboj sa .. bude v pohode“ usmial sa a snažil sa ma upokojiť, lebo už videl môj vystrašený výraz tváre.
„Mhmm ...“ prikývla som, lebo som nechcela myslieť na najhoršie.
Prehľadali sme všetko, až na časť gangov.
„Uhmm ... ostáva už len jedno miesto“ Ben naznačoval akurát na tú časť.
„Nie .. ja tam nepôjdem. Nemám na tú časť dobré spomienky..“ začala som sa tomu brániť.
„Tak potom poď si sadnúť do cukrárne a dáme si dačo. Je dosť chladno“ navrhol Ben a hneď sme sa už aj vybrali do cukrárne.
Bolo tam naozaj teplejšie ako vonku a tak sme sa rozprávali.
Ben mi hovoril, že má nový objav a že bol dokonca s tou babou aj vonku dnes. Podľa toho ako mi ju opisoval to vyzeralo tak, že je to v pohode baba. Dúfam, že nebude také niečo ako jeho ex.
Celý čas sme sa chichotali keď zrazu ku nám prišli policajti.
„Prepáčte ... Ashley Johnes?“ spýtali sa ma a mne prestali biť srdce. Toto bolo nechutné deja vu.
„Á-áno ..“ vydala som zo seba.
„Ide o vášho priateľa ..“ tieto slová som tiež už počula. Bože! James!“
„Čo-čo sa stalo?“ nedokázala som ani rozprávať.
„Potrebujeme aby ste identifikovali telo ..“
V tom momente sa mi nahrnuli slzy do očí a Ben ma chytil za ruku. Vyšli sme z cukrárne a nasadli sme do policajného auta. Brali nás do časti gangov.
Nedokázala som plakať, proste som tam len sedela bez emócií a Ben ma celý čas držal za ruku.
Vystúpili sme z auta a tam všade blikali červeno-modré svetlá. Už sa mi zahmlievalo pred očami a podlamovali sa mi kolená.
Podišli sme k nosítkam, kde bolo položené telo v čiernom šáčku. Odrhnuli na tvár a bol to on. Ležal tam James. V tej sekunde zo mňa vyšli všetky slzy a plakala som tak nahlas, že som si až musela sadnúť na trávu.
Ben začal tiež plakať a rýchle ma objímal, tak pevne, že sme ani dýchať poriadne nevedeli.
Policajti nás radšej nechali tak, ale povedali, že prídu pre nás, aby nám dali informácie a aby nám dali otázky.
Všetko si zberali a odchádzali, ale my sme tam s Benom ostali. Plakali sme a ja som cítila, že moje srdce je prasknuté na milión kúskov.
Prešiel týždeň. Bol to najhorší týždeň, aký som kedy zažila. Nedokázala som sa usmiať, ale zato som vôbec neplakala. Bola som čisto bez emócií a len tak som sa na hodinách pozerala do blba. Ben sa snažil všeliako ma utešiť, ale nešlo to. Bola som len panáčik bez emócií.
„Ash, mala by si sa už prebrať“ započula som Chuckov hlas spomedzi školský ruch.
„Nie, ja som v pohode ..“ zatvorila som si knihu a napratala som ju aj s učebnicami do tašky.
„Všetci vidíme, že nie ..“ pridal sa Ben.
„Mmm .. bol to môj prvý frajer ..“ zaspomínala som na Jamesa. Na tie jeho dotyky. Na všetky tie sladké slová, čo mi povedal aj na problémy, čo mal.
„To vieme, ale je čas pohnúť sa ďalej ..“ upriamil na mňa zrak Nick.
„Chalani, som naozaj v pohode .. len .. kto ho zastrelil? A prečo?“ nechcela som uveriť, že je mŕtvy.
„Jelito. Kvôli peniazom. Je to ľahké ..“ zamýšľal sa Nick.
„Nie, to určite nebolo kvôli peniazom. Ja som sa s Jelitom rozprávala. Povedal, že on to nebol“ prečesala som si vlasy.
„K-kedy si sa s ním rozprávala?“ začudoval sa Chuck.
„Hneď ako som odišla z polície. Som mu vynadala, ale on povedal, že on nezabíja za peniaze. Pretože on najskôr tie peniaze musí dostať. Ževraj by Jamesa nezabil..“ všetko som to vysvetlila, bez emócií.
„Si myslíš, že by sa priznal?“ vysmial ma Ben.
„Áno ..“ neverila som tomu, ale nechcela som, aby sa to ďalej riešilo. Majú pravdu, musím na neho zabudnúť.
„Aký bol pohreb?“ zmenil tému Nick.
„Aký asi? Ako bežné ..“ odpovedala som zas len bez emócií.
„A čo .. no veď vieš .. jeho brat?“ opatrne sa spýtal Ben.
Jeho brat bol na pohrebe nadrogovaný, ale ja som sa s ním o ničom nerozprávala. Bol to čudák. Plakal strašne, aj jeho mama. Ja som sa k nim ani neprihovorila, lebo som mala dosť svojich problémov. Na pohrebe som len zistila, že James bol veľmi obľúbený, keďže tam prišli celé bandy jeho kamarátov. Až na Nicka a Bena. Tí dvaja nemohli prísť, lebo boli preč.
„Bol to čudák ..“ odpovedal za mňa Chuck.
„Hej ..“ dala som mu za pravdu.
„No fajn ..“ nechceli to už ďalej riešiť a tak som išla preč z triedy. Našťastie bol koniec školy, čiže som hneď bleskovo pádila domov.
Keď som sa však približovala k autu, všimla som si, že ma niekto zablokoval a ja som s autom nemohla víjsť.
„To kto je taký múdry?“ ponadávala som si.
„Prepáč, prepáč“ počula som hlas a tak som sa rýchle otočila.
Zadívala som sa priamo do najtmavších očí. Samozrejme, boli to Jayove.
„Ahoj“ pozdravila som ho.
„Čauko .. inak .. úprimnú sústrasť..“ podal mi ruku.
„Díky .. odkiaľ to vieš?“ začudovala som sa.
„Jeho brat .. býva so mnou .. tak viem ..“ usmial sa.
„To .. to vážne?!“ vypleštila som oči.
„Hej, vážne“ zas sa usmial. „Asi ťa blokujem, čo?“ bradou ukázal na moje auto.
„Mhmm...“ krikývla som hlavou.
„Okéj, inak ... kam ideš teraz?“ zastavil sa pri jeho aute.
„Domov .. prečo?“ nadvihla som obočie.
„Nooo... dlžíš mi čaj!“ žmurkol na mňa.
„Ach, dnes určite nie .. mám veľa ulóh“ vyhovorila som sa. Nechcela som ísť z jedného vzťahu do druhého.
„Okej“ usmial sa a odparkoval svoje auto. Ja som šikovne vycúvala, zatrúbila som mu na pozdrav a stratila som sa za rohom.
Doma ma mama už dobre poznala a tak sa ma tentokrát nič nevypytovala. Vie, že nemám náladu a že som na dne.
Zaliezla som do izby, hodila som si tašku do kúta a sadla som si na posteľ. Chytila som do ruky album s fotkami, kde som bola ja a James.
Stále som mala na pamäti naše prvé zoznámenie, jeho krásny úsmev a tie dokonalé črty tváre. Sedela som na posteli ako skamenená a len som spomínala.
Nakoniec som sa presunula na balkón, kde som obdivovala hviezdy.
„James, vidím ťa. Si tá najkrajšia hviezda na oblohe. Ak ma počuješ, prosím, nenechaj ma už trpieť. Všetky prekážky, čo ma ešte čakajú mi môžeš čo najrýchlejšie odstrániť. Ja už ďalej nevládzem“ pošepkala som a ďalej som sedela na balkóne ako zmyslov zbavená.
Chýbali mi jeho bozky, dotyky a nádherné chvílky. Ale tie, keď som ešte nevedela, že má niečo s gangom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár