Včera , po každodennej ceste z práce električkou čo trvá cirka 40 minút som bol riadne vyčerpaný . Veľmi dlhý deň a cítil som sa akoby duševne zaťažený . Nespal som obzvlášť dlho noc predtým - mal som zasa raz ,,2 hodinové rozoberanie životného zmyslu ´´ tíško v hlave a prevaľoval sa zo strany na stranu . Čo znamená že som mal celú cestu opretú hlavu o sklo električky a na pol oka sledoval pohybujúce sa mestečko . Ešteže som sedel - postojačky by som zaspal a zobudil sa v inej polohe . Rozmýšľal som . Nad monotónnosťou života . cítil som sa akoby ma držal čas a kolobeh života stále pevne v rukách . Deň čo deň ísť do školy , do práce , nejaký ten kurz pre duševné rozvíjanie , jest spať či stretávať ľudí a riešiť problémy sveta spolu s nimi . Načo ? I tak sa nikam nepohneme . Mal som bielu tvár a chuť nerobiť nič a zároveň všetko aby som si nemohol vravieť že zabíjam drahocenné sekundy. Tomu svedčil aj môj výraz tváre .
Električka bola dostatočne plná . Všetci odchádzali z ich monotónnej práce do monotónneho života . Tak ako ja . Už keď som bol v polospánku , asi niekde na pol ceste domov , sa otvorili dvere a nastúpil jeden starý muž . čo mohol mať ..... ja neviem ..... 60 ? 65 ? Nejako okolo týchto číslic . Mal ale strašne biele vlasy to ma tak upútalo sa na neho pozrieť . Nakoľko pozorovanie ľudí patrí medzi moje extrémne populárne hobby spravil by som to aj tak . Vyzeral sympaticky . Tak ako vidí každý svojho deduška - tými očami som sa na neho pozrel . Vykročil smerom ku mne a ja prirodzene , keďže električka bola plná, chcel som ho pustiť sadnúť si . Akonáhle som sa dvíhal , položil mi ruku na plece, stisol a pritlačil ma späť na miesto . Ja som sa samozrejme zľakol keďže som to nečakal . Pozrel som sa mu do očí a on povedal : ,, seď len , ja som ešte mlaďučký ´´ a krásne sa usmial . Vtedy mi prerazil myšlienky . Ja .... no ... nevedel som sa prestať usmievať . Oprel som si zasa hlavu o moje vyležané sklo a usmieval som sa . Och , smial som sa celé hodiny . Bol to taký úsmev že všetko je v poriadku . Jeden deduško to dokázal . Zmietol mi z hlavy všetky problémy . Všetok zmätok . Je jedno aké bolo niečo zlé . Ja sa predsa celý život usmievam . Robím to stále a z najväčšou radosťou ktorú môže tvor ako ja mať . Prečo som nato zabudol ? Moje problémy nebudú nikdy také vážne aby som ich zamenil za tie veci ktoré sú mi tak dôležité . Vybavili sa mi všetci ľudia ktorý sa kvôli mne smiali a radovali .
Ľudia , nevešajte sa na veci ktoré vás trápia , ak sa majú stať stanú sa . Choďte si za svojim cieľom a po tejto ceste dávajte čo najviac ľudom seba ako sa len dá . Lebo všetci sme len hlupáci čo sa chcú stať kráľom v krajine ktorej už vládneme .
A tak si cestujem .... ja ........ a rozprávkový deduško .
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár