Včera sme sa skoro ráno s Denom vybrali na lov, ešte ani nesvitalo. Nervózni a hladní sme potichu prečesávali džungľu s pripravenými nástrojmi. Boli sme úplne sami, keďže nás naša "svorka" nedávno vyhostila. Samozrejme zámer bol ten, že bez nich neprežijeme, lovili sme totiž vo veľkých synchronizovaných skupinkách. Musím povedať, že zrejme nie sme ďaleko od smrti. Keď sme niečo ulovili a najedli sa, tým sme o vlások unikli vyhladovaniu. Ešteže aspoň máme stály zdroj vody - nepohneme sa na veľkú vzdialenosť od jednej bystrinky. Vyliezla som na strom a aj Den si našiel jeden obďaleč. Skúmali sme snáď celú večnosť, či sa na zemi niečo nepohne. Bola som už celá stuhnutá aj slabá. Po niekoľkých hodinách som to vzdala, zoskočila zo stromu a ľahla si do trávy. Behom chvíľky bol pri mne Den, ktorý po ceste sem využil množstvo lián. Je stále tak silný, bez neho by som už bola asi mŕtva. Ľahol si vedľa.
"Aro..." ozval sa.
"Áno?"
"Mali by sme ísť niekam inam..." povedal a zhlboka si vzdychol.
"A kam?" S nezáujmom som sa spýtala.
"No vieš, tu blízko pri potoku akosi nič nie je. Mali by sme ísť ďalej od neho." Povedal skleslo.
"Čože, blázniš?" Prudko som sa posadila. "Čo budeme robiť bez vody? A navyše, tam ďalej sú dravci, ozajstné šelmy, stačí jeden nesprávny pohyb a..."
"Ale tu ostať nemôžeme!" Skočil mi do reči Den. "Počúvaj, premýšľal som nad tým už dosť dlho a mali by sme pokračovať ďalej. Tu už o nás tvory vedia. Verím, že existuje miesto, kde bude aj voda a aj potrava. A bezpečie", dodal, keď videl moju vystrašenú tvár. Nechcelo sa mi odísť ale mal pravdu. Aj keď sa ma jeho láskavé oči snažili pohľadom upokojiť, bála som sa. Po chvíli premýšľania som rezignovala.
"Mám ale zopár podmienok. Najprv pôjdeme k potoku a tak sa vyberieme. Budeme spolu a vzdialime sa od seba maximálne na dva metre." Vychrlila som na neho.
"Fajn," súhlasil Den. "Navrhujem vyraziť hneď."
Horko-ťažko sme sa postavili a šli späť k nášmu potôčiku. Chvíľu sme pri ňom strávili a vyrazili. Ukázalo sa, že Den mal zrejme stratégiu už dopredu vymyslenú. Išli sme len jedným smerom a často ovoniaval pôdu. Kde-tu sme našli zopár plodov, ktoré nás udržali na nohách a relatívne pripravených. Občas sme sa zastavili a vyšli na strom, či zazrieme nejaký pohyb, no nebolo to ešte tak ďaleko, kam sme mali v pláne dôjsť.
Na trávu už pomaly padala tma a my sme nič neulovili. Žalúdok už som dávno necítila a bola som unavená a strápená. Den vyzeral podobne, no na tvári sa mu pohrával hnev. Bola som príliš slabá, aby som nad tým čo i len rozmýšľala.
"Den, prosím, ja už nevládzem ďalej..." prosila som ho. "Ostaňme tu cez noc."
Nepoznali sme to tu, ani čo za zvieratá by tu mohli číhať, no mne to už bolo jedno, nech ma aj zabijú, aspoň budem mať pokoj.
"Poď, musíme vydržať, kým budeme mať istotu, že je prostredie pre nás bezpečné." Pozeral na mňa s ľútosťou.
"Nemôžem a už ani nechcem. Chcem, aby sme tu ostali", povedala som so zvyškom síl.
"Ak tu chceš ostať, kľudne", vyprskol Den jedovito "ale ja idem ďalej. Rob si čo chceš."
Pozerala som na neho s nemým úžasom. "Den, prosím..." "Nezábudaj, že sme tu sami uprostred džungle len kvôli tebe! Prečo som sa len podvolil, prečo som neostal v bezpečí, vôbec som nemusel..."
Takého som ho ešte v živote nevidela, bol ako nepríčetný. Nevedela som, čo robiť. Nevládala som ani rozumne uvažovať, nie to ešte ísť ďalej.
"Tak si choď! Choď za svojimi miláčikmi a kašli na mňa! Nemal si ísť so mnou, teraz máš zbytočné problémy!" Kričala som rozhorčene. To, čo povedal sa ma dotklo tak, ako v živote ešte nič. Zmietal mnou hnev aj plač.
"Keby som len nebol taký hlúpy..." horko si vzdychol Den. "Nechápem, ako som ťa mohol tak milovať!" Pozrel na mňa so slzami v očiach. "Veľa šťastia," a vybral sa ďalej.
Bola som v takom šoku, že som už nevládala ani kričať. Prečo mi to nikdy nepovedal? No teraz mám väčší problém. Bol lepší lovec ako ja. Keď som niečo ulovila, bolo to raz za čas. V návale únavy a vyčerpanosti som si však ľahla a okamžite zaspala.
Nebol to dobrý spánok. V snoch sa mi premietala včerajšia hádka a takisto aj nebezpečné tvory, ktoré tu mohli číhať, preto som sa často zobúdzala, či tu naozaj nie sú. Skoro ráno som však už nemohla ďalej len tak ležať, posadila som sa a zrazu som si uvedomila, aký strach mnou zmietal.
To preto šiel so mnou, chcel ma ochrániť, no moja hlúposť ho už dohnala k zúfalým činom. Keby som to bola vedela skôr... zmenila by som niečo? Nemá zmysel nad tým uvažovať. Aj tak je neskoro. No viem, že tá hádka vzniknúť nemusela. Prečo som na neho kričala, keď som vedela aký je výbušný? A ako teraz prežijem bez neho? Nemala som ho nechať ísť preč, hlavne keď on bol jediný, komu na mne záležalo. Dokonca ma miloval. Ako som to mohla dopustiť?
Odtrhla som kúsok kôry a prežúvajúc ju som ho išla hľadať smerom, ktorým sme šli celú cestu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár